Každá z nás rieši svoju váhu. Jedna viac, druhá menej. Nikola Vujisic sa hnala za dokonalým telom až tak, že si vypestovala poruchu príjmu potravy. Aké to bolo, čím všetkým si musela prejsť, a ako sa z toho dostala, sa dozvieš v tomto rozhovore. 

Keď som si pozerala tvoj profil na Instagrame, z fotiek sa na mňa dívala šťastná a vyrovnaná žena, ktorá zdieľa svoj život po boku milujúceho muža. Avšak, zažila si aj krušné obdobie, najmä vtedy, keď si mala problém s poruchami príjmu potravy, však?

Dalo by sa povedať, že polovica môjho života bolo jedno krušné obdobie, poznačené práve poruchami príjmu potravy. No aj napriek tomu, väčšinu tých rokov si všetci mysleli, že si žijem úplne šťastný, bezproblémový život a vôbec nič ma netrápi. Môj Instagram vyzeral predtým úplne rovnako šťastne ako teraz, no s tým rozdielom, že to tak nebolo. Ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy sú veľmi dobrí klamári a dokážu roky skrývať, že majú nejaký problém. A tak to bolo aj u mňa.

Prezraď nám, ako si sa z toho dostala? Čo ťa motivovalo k tomu, vrátiť sa opäť k „bežnému“ životu?

To ani nejde povedať, že k bežnému životu, pretože pre mňa bol bežný život práve to neustále riešenie jedla. Čísla, kalórie, cvičenie.

Najväčší zlom u mňa prišiel vtedy, keď som si uvedomila, že by som chcela mať rovnaký život, ako všetci okolo mňa. Byť normálna. Môcť ísť do kaviarne a bez obáv si dať ku káve napríklad koláčik. Veľmi som si priala, aby som bola šťastná naozaj, nie len na prvý pohľad.

A v momente, keď som si uvedomila, že je to stále horšie, neudržateľné a nezvládnuteľné, som sa rozhodla to riešiť. Navštívila som psychiatra, psychológa, spojila som sa so slečnou, ktorá sa vyliečila a ona mi pomohla asi najviac. Ukázala mi, ako sa z toho dostala ona. Urobila som to isté a pomohlo to.

A presne na tom je založená aj moja kniha. Ukazuje 13 rôznych príbehov ľudí, ktorí sa z PPP vyliečili. Ich cieľom je ukázať rôzne spôsoby a ,,návody“ na to, ako z toho von. Ukázať, že v tom nie ste sami a že tá cesta existuje. Ak ju ale budete chcieť nájsť.

Anorexia, bulímia a iné poruchy príjmu stravy postihujú najmä mladé dievčatá. Ako dotyčná osoba zistí, že to, čo robí, je už „cez čiaru“ a mala by vyhľadať odbornú pomoc?

Tu je ťažké určiť to, čo je už ,,cez čiaru“. Podľa definície anorexie to je až stav, kedy je BMI hranične nízko, čo je ale podľa mňa neskoro, pretože keby sa choroba podchytila v začiatkoch, nemusela by vôbec dôjsť do rozmerov, ktorých následky sa odstraňujú roky. Zbystriť pozornosť treba určite vtedy, keď človek začne prehnane riešiť jedlo a rôznymi spôsobmi úmyselne znižovať svoju hmotnosť. Upraviť jedálniček nemusí byť problém, no keď sa jedlo stane najčastejšou myšlienkou dňa, je to problém.

Mnohé z nás majú kamarátky, ktoré podľahnú číslam na váhe a stále prepočítavajú kalórie. Ako jej viem z pozície kamarátky pomôcť? Ak sa jedná o veľmi mladé dievča, ktoré ešte býva s rodičmi, ako jej vedia pomôcť oni?

Je to veľmi ťažké. Ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy si dlho neuvedomujú, že majú nejaký problém. Z čoho logicky plynie, že oni si nemyslia, že nejakú pomoc potrebujú. Z pozície kamaráta alebo rodiča to však vieme vyhodnotiť oveľa skôr. A čím skôr zasiahneme, tým lepšie, pretože v týchto prípadoch zasiahnuť včas, častokrát môže znamenať – zachrániť život.

Čo ale znamená zasiahnuť? Riešením rozhodne nie je nasilu nútiť človeka jesť, alebo ho dotiahnuť na psychiatriu, pretože kým si to sám v hlave neuvedomí a nebude sa chcieť liečiť, nevylieči sa. Prežije tých pár týždňov zatvorený v nemocnici, priberie na váhe, pri ktorej ho prepustia, no jeho motiváciou nebude to, aby sa vyliečil, no to, aby sa dostal von a mohol ďalej chudnúť. Najdôležitejšie je uvedomiť si, že má problém a musí ho riešiť. A s tým rodina alebo priatelia vedia pomôcť. Tam to všetko začína.

Vraví sa, že sa človek z toho nikdy úplne nedostane. Keď dostane tanier s jedlom, stále má v hlave čísla, váhu a svoj obraz tela.. Tiež to tak občas mávaš?

Momentálne môžem povedať len to, že to pravda pravdepodobne bude. Nepoznám človeka, ktorý by sa dostal z porúch príjmu potravy a neniesol si ďalej životom nejaké bremeno, ako pozostatok tejto choroby. Tiež nie som 100 % v pohode, no chcela by som veriť tomu, že raz budem. Liečba je veľmi komplexný a neustály proces, ktorý trvá dlhé roky. Nedá sa z toho dostať tak, že začnem chodiť k psychológovi alebo psychiatrovi a oni všetko urobia za mňa. Pretože neurobia. Tá najťažšia práca je na mne.

Štartovacím bodom pri pacientoch s PPP je pocit nespokojnosti so samým sebou, ktorý ale vždy pramení z iného hlbšieho problému, ktorí si často ani neuvedomujeme. Ten je nutné nájsť a odstrániť. Odpustiť sebe, odpustiť iným, vyrovnať sa s tým. Je to náročná a naozaj dlhá práca so sebou samým.

Dlhé roky budeme mať v hlave ten hlas, ktorý nám bude všetko prepočítavať a hovoriť, čo je dobré a čo zlé. Čo môžeme a čo nie. Musíme s ním bojovať denne. Denne si musíme uvedomovať našu hodnotu, to, že jedlo je dôležité pre naše zdravie a že jesť musíme. To, že nám žiadne jedlo nikdy neublíži tak, ako keď ho jesť prestaneme.

Sama s tým neustále bojujem. S jedlom už menej, no s obrazom seba v mojich očiach to je nekončiaci boj. Stačí pár dní necvičiť a automaticky sa v zrkadle vidím väčšia, mám pocit, že som pribrala a samu seba si v každej myšlienke predstavujem tak, ako keď som bola v najhoršom štádiu choroby a mala som o 20 kilogramov menej. Ráno sa zobudím, pozriem sa do šatníka a som zúfalá z toho, že si nemám čo obliecť, pretože mi aj tak nič dobré nebude. Nie je to pravda, no ten pocit, ktorý je vo mne, je stále veľmi silný. A asi so mnou už bude navždy.

Veľa žien chudne najmä z toho dôvodu, že sa chcú cítiť krásne. Najväčšiu pozornosť venujú svojej vonkajšej schránke, na ktorú sa neustále zameriavajú. Ako vnímaš s odstupom času krásu ty? Čo robí ženu príťažlivou?

Aj ja som chudla preto, lebo som si myslela, že potom budem krásna a samozrejme aj šťastná. Vyzerať ideálne tak, ako nám to diktuje spoločnosť, mi predsa zabezpečí uznanie u druhých. A potom budem šťastná. Lenže tak to nefungovalo.

To kým sme, neurčuje číslo na váhe. Našu hodnotu neurčuje to, ako vyzeráme. Krásna je každá bytosť na tejto planéte, no musí tomu sama veriť.

View this post on Instagram

✨MEGA SÚŤAŽ, akú sme tu ešte nemali! ✨Poď súťažiť a vyhraj KOLÁČIKOVÝ REŽIM na CELÝ JEDEN ROK od @nuevaviask ❤️Koláčiky sú RAW, vegánske, zdravé a nie len chuťovo, ale aj nutrične úplne dokonalé. Platí pre Slovensko aj Českú republiku. Každý mesiac až ku Vám domov príde takáto koláčiková pyramída! V prípade, že ste v Bratislave, môžete vymeniť pyramídku až domov za NEOBMEDZENÚ konzumáciu v NUEVA VIA. A mne je ľúto, že sa nemôžem zapojiť tiež!❤️ Podmienky: 1. Sleduj mňa @nikavujisic, @nuevaviask, ktorá tieto úžasne koláčiky vyrába a @damesoutez, kde podobné mega súťaže prebiehajú denne! ✨ 2. Označ dvoch ľudí, s ktorými sa celý rok budeš deliť o koláčiky! Veľa šťastia a výhercu vyhlásime 1.4 🤩

A post shared by NIKA V • www.BreakTheRules.sk (@nikavujisic) on

Problém je, že ľahšie sa nám verí tomu, že by sme mali vyzerať tak, ako je nám to prezentované všade okolo z médií a sociálnych sietí. A potom pri honbe za tým ,,ideálom“ prichádzame o tú skutočnú krásu.

Tvoj projekt Neinstantne krásna a rovnomenná kniha zožali veľký úspech. Ktorý ohlas od sledovateľov/čitateľov ťa najviac dojal?

Vždy, keď mi niekto napíše, že som mu pomohla, alebo dokonca zachránila život, je pre mňa tá najvyššia možná forma odmeny za moju prácu. A tých správ chodia stovky. Na začiatku som si ale zadefinovala, že projekt bude úspešný vtedy, keď zachráni všetkých. Vtedy to bude veľký úspech. To ale mám ešte trocha práce pred sebou 🙂 .

Nikolke ďakujeme za rozhovor. Veríme, že ťa inšpirovala a dodala viac sebadôvery, lebo tá je na ceste za vytúženým telom najdôležitejšia.