Veronika je rýdza Slovenka pochádzajúca z východu, no život ju odvial za snúbencom do Prahy. Najprv líčila v divadle, potom začala pracovať v televízii. Tvrdí, že maskérka je ako barmanka, herci sa jej spovedajú jedna radosť. Občas je z toho na nervy, no viac ju trápi dokonalosť, o ktorú sa dnes snažíme. Toto je rozhodne jeden z tých rozhovor, ktorý si budete pamätať.

 

Prezraďte nám, ako sa dievča z malebnej dedinky na východnom Slovensku dostalo až do Prahy na pozíciu maskérky pre TV?

Šťastnou náhodou. Hneď po ukončení strednej školy, som začala pracovať v  Divadle Alexandra Duchnoviča a potom v Divadle Jonáša Záborského. No keďže som mala snúbenca v Česku, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Raz som videla, že do Národného divadla v Prahe hľadajú maskérku. Skúsila som šťastie, prihlásila sa na pohovor a vybrali ma. Takto som sa vlastne dostala do Prahy. Po istom čase som však chcela skúsiť aj niečo iné, preto som sa prihlásila na konkurz do televízie, kde som prešla výberovým konaním. Takto nejako som sa ocitla medzi skvelou partiou ľudí, vďaka ktorým sa každý deň teším do práce.

Ako vyzerá pracovný deň maskérky? „Klasika“ v podobe osem hodinovej šichty to asi nie je, či?

Tu sa to veľmi líši, či pracuje človek v televízií alebo v divadle. V divadle som trávila každý večer a pracovala až do noci. Takže som mala prehodený režim. V televízii som si zasa musela zvyknúť na veľmi skoré ranné vstávanie. Myslela som si, že to bude ťažšie. Hlavne pre človeka, ktorý chodieval spať pravidelne o pol štvrtej ráno. No keď mi prvýkrát zazvonil budík o pol piatej ráno, vedela som, že to bude v poriadku.

Môj deň začína tým, že po príchode do práce vlastne hneď líčim, kulmujem, žehlím, tupírujem a medzi tým sa pomaly preberám, keďže naozaj vstávame skoro. Práca maskéra v televízií je aj o tom, že dávate pozor, čo sa deje na „pľaci“, aby sa nikto neleskol, aby náhodu niekomu netrčala sponka, vlásenka alebo vlas.

O klasickú 8 hodinovku určite nejde. Maskéri pracujú od pondelka do piatka, cez víkendy aj sviatky vstávajú už o piatej, aby boli v práci. Natáčanie trvá niekedy aj 13 hodín, no ja pracujem v tak skvelom kolektíve takže mi to veľmi rýchlo ubieha.

„Verím, že raz budeme oslavovať Deň ženského oddychu,“ hovorí slovenská maskérka pracujúca pre pražskú televíziu  
Zdroj: Veronika Kašická

Nie sú maskérky ako barmani? Nestretávate sa často s tým, že sa ku vám chodia klienti aj posťažovať a vyriešiť svoje osobné problémy?

Áno, ustavične. Na jednej strane je to skvelé, že je človek voči vám natoľko otvorený a všetko vám vyrozpráva. No občas mi toho naložia toľko, že mi ide hlava vybuchnúť. Denne sa mi pod rukami vystrieda naozaj veľa ľudí, každý ma svoj príbeh, trápenie, radosti či starosti. Väčšinou to začína tým, že chcú rady ohľadom kozmetiky a líčenia, no o chvíľu sa už rozprávame o tom, ako dotyčnú včera naštval muž.

Ak sa vám klienti občas spovedali, pamätáte si aj na nejaký ich životný príbeh, ktorý vás naozaj dostal?

Bolo ich viac, no jeden mi obzvlášť utkvel v pamäti. Raz som líčila ženu, ktorá mala za sebou liečbu rakoviny. V dôsledku liečby a zlých lekárskych rozhodnutí mala v tvári vedľa nosa dieru. Bolo to veľmi zvláštne, pretože aj napriek tomu, pôsobila vyrovnane a bola neuveriteľne milá. Vtedy v televízii vyhlásili zbierku a myslím, že momentálne je vyzbieraných už dosť peňazí na to, aby si mohla zaplatiť plastiku. Veľmi sa s ňou teším a prajem jej v živote už len zdravie.

Na akú radu, ktorú ste niekomu niekedy dala, ste najviac pyšná? A prečo? Ako dotyčnému pomohla alebo ho ovplyvnila?

Nemyslím si, že som nejaký psychológ, taktiež nie každému viem poradiť. Skôr si zakladám na prístupe. Byť stále milá, usmiata a v dobrej nálade. Ak je herec či komparzista pred natáčaním nervózny, práve to ho hodí do pohody. Ak sa s ním rozprávate o iných veciach, preberáte  občas aj hlúposti a hlavne sa zasmejete. Tým sa uvoľní atmosféra a vyparí sa napätie.

„Verím, že raz budeme oslavovať Deň ženského oddychu,“ hovorí slovenská maskérka pracujúca pre pražskú televíziu  
Zdroj: Veronika Kašická

V súčasnosti sa stráca alebo skôr potláča prirodzenosť  a do popredia ide kopírovanie a dokonalosť. Prečo podľa vás ľudia tento trend nasledujú?

Lebo to na nich doslova čučí z každého rohu. Trend mať všetko dokonalé a tip top sa mi vážne nepáči. Veľakrát mi sadlo pod ruky mladé krásne dievča s neuveriteľným nánosom makeupu, ktorý vôbec, ale že vôbec nepotrebovala.

Občas tie dievčatá prelíčim, aby som im ukázala, ako sa dá podčiarknuť ich prirodzenosť bez kila líčidiel. Nanešťastie, skoro vždy sa vrátia k starému štýlu „líčenia sa“, pretože len tak sa cítia krásne. Je to škoda, ale myslím si, že je to touto dobou. Prirodzená krása išla do úzadia a nahradila ju „instagramová“ umelá.

Ľudia sa ma často pýtajú, prečo sa viac nenalíčim, keďže som maskérka. Viete, po čase človek prehodnotí to, čo je pre neho prvoradé. A pre mňa je to rozhodne spánok, ktorý pleti pomôže viac, ako kilo makeupu.

A čo si myslíte o súčasných ženách, aké vlastnosti sa snažia čo najviac zamaskovať?

To je veľmi ťažká otázka. Som rada, že jediný problém, aký musím maskovať, sú kruhy pod očami. Byť ženou, ktorá  sa postará nielen o seba, ale aj o rodinu, je v dnešnej dobe veľmi náročné. Myslím si, že sa ženy snažia zamaskovať najmä ich vyčerpanosť, únavu a smútok.

Žena je úžasný tvor, ktorý už ráno vie, čo bude robiť večer a dokonca vie, čo sa bude diať o mesiac. Musí stíhať prácu, deti, školu, návštevu lekárov. Je toho neuveriteľne veľa. Preto, ak to čítajú aj chlapi, tak skúste doma pomôcť, upratať, navariť. Uvidíte, že keď vaša žena príde domov z práce ovešaná taškami, zo srdca sa vám poďakuje. Verím, že jedného dňa bude zákonom stanovený deň ženského oddychu, pretože si to každá jedna z nás zaslúži.

„Verím, že raz budeme oslavovať Deň ženského oddychu,“ hovorí slovenská maskérka pracujúca pre pražskú televíziu  
Zdroj: Veronika Kašická

Častokrát sú o sebe ženy presvedčené, že nie sú dostatočne pekné, lebo majú nejaké fyzické nedostatky. Na základe toho sa vzdávajú rôznych príležitostí a šancí. Čo by ste im odkázali?

Aby sa ľúbili. Oni sú tie, ktoré sa musia začať milovať také, aké sú a potom to z nich aj bude vyžarovať. Viem, že na svete je veľa žien, ktoré si myslia, že nie sú dosť dobré, nie sú dosť štíhle, vysoké, perfektné. Ja som taká istá. Pozriem sa do zrkadla a vidím, čo všetko by som zmenila, čo by som napravila, čo by som chcela mať. No potom si uvedomím tie naozajstné hodnoty. Mám úžasného snúbenca, mám perfektnú rodinu a milujem svoju prácu. To je moje najväčšie šťastie. A preto viem, že šťastná a vyrovnaná žena dokáže všetko.

Nevzdávajte sa toho, čo naozaj chcete. Žite tak, aby ste si v sedemdesiatke mohli povedať : „To bol skvelý život!“

Veronike ďakujeme za úprimný rozhovor. Želáme jej veľa úspechov v pracovnom i v súkromnom živote.