Mama mi raz povedala, že rozchody sú na to, aby sa ľudia buď nadobro rozišli, alebo si k sebe opäť našli cestu.
Súhlasím s jej teóriou. Vy zasa môžete súhlasiť s tým, keď poviem, že ste sa raz s niekým nadobro rozišli. A podaktorí sa síce rozišli, no potom sa opäť našli. Nech momentálne patríte k skupine A alebo B, je viac než možné, že aspoň trošičku, trošičku cítite, že ten druhý vám chýba, však? A čo teraz s tým?
Chýbanie sa nedá vyliečiť Ibalginom a nezmizne ani po poldeci vína. Nedokážete ho zapnúť, ani vypnúť ako WiFi v mobile. Proste ten pocit tu bude s vami stále. Možno sa s tým človekom už nikdy v živote neuvidíte. Možno sa do vášho života vráti, no už bude príliš neskoro. Možno bude stále s vami, no už to nikdy nebude ten chlapec/to dievča, do ktorého ste sa na začiatku zaľúbili.
A tá láska, ošatená ľudským telom, vám bude zrazu chýbať. Bude vám chýbať celý život. Niekedy menej, niekedy viac, na tom nezáleží. I chýbanie predsa mení svoje „skupenstvo“.
Našou úlohou je, nebrániť sa tomu pocitu. Nechajte ho vo vašej hlave plávať, ako starý kus dreva odlomeného z lode, ktorú zničila búrka. Nechajte ho plávať, nerýpte sa v tom, ono sa to raz usadí. Raz ho more vyplaví na breh a bude pokoj. Mier. Už nebudete zúfalí, stratení a vyčerpaní. Raz príde moment, kedy si už nebudete klásť viac otázok. Naučíte sa s tým žiť, prijmete to, zmierite sa s tým. Nebudete čakať na odpoveď.
Chýbania sa nezbavíte, no už budete s nim vedieť žiť. A to vás navždy oslobodí, verte mi.
