Často som počula od staršej generácie, že malé deti ešte tak nevnímajú a že to vlastne ani nevadí, keď im občas dajú pohlavok alebo na ne nakričia. Práve naopak, deti vnímajú, všetko a od úplného začiatku. Deti si pamätajú emócie, ktoré zažili. Čím sú staršie, tým viac v nich klíčia. Rastie v nich strach, obavy a bolesť. Rastie to v nich tak silno, že im to postupne, pomaly a nenápadne začne ovplyvňovať ich život.

Spomienky na emócie

Deti sú odrazom prostredia, v ktorom vyrastali. Ak nemajú zrovna šťastie žiť v usporiadanej a harmonickej rodine, v živote ich čaká kopec problémov. Stačí, ak im rodič nedá toľko lásky, koľko dieťa potrebuje, dieťa sa tým podvedome trápi, hromadí sa v ňom určitá energia, ktorá časom vypláva na povrch. V dospelosti majú potom potrebu akoby niečo vracať. Niečo doháňať, niekomu ubližovať, proste urobiť niečo, čím uspokoja svoju nenaplnenú potrebu z detstva. 

Možno niektoré z vás poznajú seriál Mindhunter. Je to príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa stali v 70. rokoch minulého storočia v Spojených štátoch amerických. V napínavom seriály vystupujú dvaja detektívi, ktorí sa snažia prísť na to, čo vedie sériových vrahov k vykonaniu opakovaných vrážd. Keď som seriál dopozerala, ešte chvíľu mi trvalo, kým som sa z neho spamätala.

Najviac ma zarazilo, že motivácia k vraždám pramenila najmä z nesplnených potrieb z detstva. Hovoríme o základných potrebách každého dieťaťa – láska, pochopenie, vypočutie. Rodičia vrahov, najmä matky, mali so svojimi synmi veľmi chladné vzťahy založené na prísnych zákazoch, čo by v konečnom dôsledku až tak nevadilo ako absencia lásky.

Keď z detí vyrástli dospelí chlapi, zrazu mali pocit, že to rodičom potrebujú vrátiť. Tajne si želali, aby ich rodičia trpeli rovnako ako kedysi oni. Hnev, smútok a zlosť bola taká silná až vyústila do ohavných činov, ktoré páchali na svojich obetiach. Pritom stačilo tak málo, len zmeniť postoj k svojmu dieťaťu. Možno ho stačilo len vypočuť, pohladkať, vysvetliť, hlavne ho neignorovať. 

Vplyv rodičov na dieťa

Príbeh s vrahmi bol veľmi vyhrotený príklad toho, ako ďaleko môže zájsť dôsledok výchovy detí. Aby som vás neodradila v čítaní ďalej, skúsim vám to vysvetliť na tom, čo zažila moja kamarátka Sonka. Keď bola na vysokej škole, začala si s jedným pohľadným spolužiakom. Vyzeralo to, že im to funguje, až sa mi raz priznala, akými problémami si vo vzťahu prechádzajú. “Vieš, on má veľmi zlý vzťah so svojou mamou. Pritom ja ju mám tak rada. Je to príjemná pani, ktorá má doma vždy napečené, upratané, je na neho dobrá. No on ňou pohŕda, neváži si ju. Časom sa začal správať tak aj ku mne.”

Keď prišla za mnou kamarátka o pol roka neskôr s monoklom pod okom, vedela som, že k tomu neprišla len tak náhodou. Priznala sa mi, že ju milý chlapec začal mlátiť. Nakoniec vysvitlo, že vlastne len opakoval model správania svojho otca, ktorý mu celé detstvo tĺkol do hlavy, že sa má správať ako chlap, nikdy neplakať, vždy byť odvážny a rovnako tak ho aj naučil, že žena je v hodnotovom rebríčku na posledných priečkach.

Možno si jej frajer myslel, že takto vyzerá “láska”, lebo nikdy v živote nemal dočinenia s iným modelom správania. Možno si myslel, že tak to má byť. Občas tresnúť ženu po papuli, lebo však to hlava rodiny robí, keď je doma neporiadok. Myslím, že nie všetky, ale mnoho problémov v našich vzťahoch pramení aj z toho, že nám boli rodičia nie úplne správnym vzorom. Nie nadarmo sa hovorí, že “aká matka, taká Katka” alebo v našom prípade “aký otec, taký syn”. 

Zodpovednosť za rozhodnutia 

Naši rodičia a prostredie, v ktorom sme vyrastali nás dokážu ovplyvniť natoľko, že ich buď budeme v budúcnosti nasledovať alebo sa im vzpriečime. Ak je otec alkoholik, aj jeho dieťa skončí po čase s fľaškou v ruke alebo má aspoň väčšiu tendenciu s ňou skončiť. No môže sa stať aj opačná situácia. Dieťa cíti, že správanie rodiča nie je v poriadku, bojí sa ho, chce utiecť, je tak deprimované až sa samo presvedčí, že chce žiť iný, lepší život.

Hoci nevie, akú cestu má ešte pred sebou, vie, že to, čo ho čaká, bude vždy lepšie ako to, čo teraz prežíva. Chopí sa prvej šance, strach ho posilnil natoľko, že sa odhodlá. Túžba po lepšom zajtrajšku mu zas dáva energiu pokračovať ďalej. A tak sa prediera životom skrz-naskrz. Nie je to jednoduché. Nevie, ako na to. Musí sa naučiť popasovať sa s výzvami, pretrpieť pád, poučiť sa z chýb a pokračovať ďalej. No keď vydrží, vyformuje sa. Posilni telo aj ducha. Vôľu aj trpezlivosť.

Poznám niekoľko takých prípadov, veľmi smutných prípadov zo života detí, ktoré mali mať zlý koniec. No túžba po lepšom živote bola taká silná až prehlušila všetky negatívne vplyvy z okolia. Chcem vám tým povedať, že nech pochádzate z akéhokoľvek prostredia, ešte vždy je šanca na to, dopriať si pocit pokoja na duši. Dá sa to, možno nebudete zo začiatku vedieť, ako na to, lebo vám chýba niekto, kto by vám poradil, ale dá sa to. Len treba veľmi, veľmi chcieť. 

Za lepší život 

Rodinu, v ktorej sa narodíte, si nevyberáte. Či chcete, alebo nie, stanete sa jej súčasťou. Detstvo prežijete buď v dobrom, alebo v zlom. No o tom, ako budete napredovať v dospelosti, rozhodujete sami. Najprv si položte otázku, či chcete žiť taký život, aký žijete teraz aj v budúcnosti. Zistenie, že toto nie je to, čo chcete, je prvý krok k úspechu. Potom musíte nabrať odvahu a postaviť sa zaužívaným zvykom a začať žiť inak. Nebudete mať k tomu síce návod, no to neznamená, aby ste do toho nešli. Každá snaha sa totiž počíta, a tak sa snažte. Bojujte za život, po ktorom tak túžite. Buďte pokorní, trpezlivý a pracujte na sebe.

Zbaviť sa tráum, návykov a zvykov z prostredia, ktoré na vás počas detstva negatívne vplývalo, je veľmi náročné, no nie je to nemožné. Uvidíte, že raz sa nad tým všetkým povznesiete, a to vás oslobodí. A keď budete vedieť pomôcť sebe, dokážete pomôcť aj ostatným. Bude z vás lepší človek, ktorý má na to, aby ovplyvnil ku zmene aj svoje okolie. Ušľachtilé činy totiž robia len ušľachtilí ľudia. Buďte jedným z nich, stojí to za to.