Strach máme všetci, a to je v poriadku. Horšie je, ak sa ním necháme ovládať. Lebo ak prestanete hľadať dôvody na to, aby ste vyhrali, budete sa musieť prispôsobiť. Sloboda je totiž len pre tých, ktorí sa neboja. Tak čo, máte ešte strach? 

Strach z novej výzvy

Aj vy máte so svojou kamoškou obdobia, kedy to tak trošku preženiete s jedlom a v mene dobrého pocitu sa rozhodnete tomu športovo “vyťať”? Minule mi volala jedna z mojich spriaznených duší – Zuzka. Dohodli sme sa, že si pôjdeme zabehať hneď po práci, a tak sme už o pol piatej stáli pripravené na našom tradičnom mieste. Lenže tie naše behy nie sú až tak o odbehaných kilometroch, ale skôr o vyrozprávaných príbehoch.

Vždy obujeme tenisky, keď začíname alebo končíme nejakú ďalšiu kapitolu v živote. Tentoraz príbeh predčítavala Zuzka: “Vieš čo, ja som ti teraz taká šťastná. S Viktorom všetko klape ako má,” vysvetľuje a pritom sa snaží lapiť po dychu, “prijali ho do novej práce, má dobrých kolegov a už sme sa aj pekne zabývali. Vôbec tej zmeny neľutujeme, hoci rozhodnúť sa nebolo ľahké.”

Pamätám si, ako sme na začiatku roka preberali jej dilemu – či sa odsťahovať z východu na západ, či dať šancu novému životu, či to nebude moc egoistické voči najbližšej rodine odísť inde a začať si plniť svoje sny.. A vôbec, či na to nabrať odvahu. Nie je to priveľmi trúfalé – vybočiť zo zaužívaných koľají? Vtedy nemali žiadne istoty, len vidinu lepšieho zajtrajška. Vtedy bol Zuzkin strach silnejší, no dnes je silnejšia ona. A šťastná ako nikdy pred tým. 

Ďalšia šanca je povolená 

Na podobnú radosť si pamätám aj u mojej kolegyne z práce. Bolo to na konci tohto leta, keď vstupovala ráno do redakcie a všetkých zobudila svojim hlasným výkrikom: “Je to tam, prekonala som stovku!” Mala na mysli splnenie jej veľkého sna. Prejsť 100 kilometrov po tatranských štítoch za jeden týždeň. Nič zvláštne by na tom nebolo, keby milá Ivanka netrpela ťažkou astmou, ktorá jej častokrát komplikovala chôdzu aj na prechádzke v meste.

Musela naozaj tvrdo trénovať, aby si vycvičila nielen nohy, ale aj dýchanie. A veru nešlo jej to vždy hladko. Raz mi vravela, že to obrátila spod vrcholu Kriváňa, jednoducho sa bála, že to nedá, a tak to otočila. Aj napriek tomu, že zlyhala, tak nabrala odvahu a nevzdala sa svojho “stovkového” sna. Niektoré túry zdolávala lepšie, iné horšie a keď cítila, že je ten správny čas, zobrala si v práci dovolenku a s mužom išli na hory.

Týždeň v Tatrách z nej urobil ženu na nepoznanie. Nebolo to o tom, že si splnila limit. Ivana uverila v samú seba a v to, že to naozaj dokáže, aj napriek tomu, že kedysi zlyhala. Zbavila sa strachu, ktorý ju oberal o radosť zo života. A to je veru medaily hodný výkon. 

Keď v teba veria ostatní

Do tretice vám poviem ešte jeden príbeh. Kedysi som robila rozhovor s dvoma veľmi príjemnými žienkami – trénerkami pole dance. Dali mi však podmienku, že na to, aby bol rozhovor naozaj autentický, by som mala vyskúšať hodinu tanca na tyči. Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno, keď mi hneď na prvej lekcii povedali, aby som urobila niečo ako premet a pritom sa zachytila nohou o tyč a visela dole hlavou.

Po chvíli prišiel rad aj na mňa, ostatné dievčatá to už mali za sebou. Mierne som protestovala, že to nedám, že mám strach a v duchu som si opakovala, že či im tak náhodou nepreskočilo, však ja som toto nikdy v živote nerobila, tak prečo by mi to malo vyjsť dnes? No baby mi verili, aj trénerky a aj dievčatá, ktoré hodiny pole dance navštevovali pravidelne.

Zrazu sa štúdio premenilo na štadión a všetky sa pustili do povzbudzovania, trénerky ma ubezpečili, že sa mi nič nestane, a že na hlavu nespadnem, lebo ma zachytia. Nakoniec sa mi to podarilo. Z hodiny som odchádzala ako keby som vyhrala prvé miesto na olympiáde. Mala som radosť, že som si neobúchala hlavu, ale čo ma tešilo viac bolo to, že mi naozaj niekto veril a presvedčil ma. A to mi dodalo obrovskú chuť na nové pole-dance dobrodružstvo. 

Sloboda nie je zadarmo

So strachom to človek nemá také jednoduché. Nedá sa vyoperovať, vyplatiť peniazmi ani vyplniť botoxom. Strach je v nás. Jedine a len my ho vieme vytvoriť, potlačiť alebo úplne zničiť. Vieme mu podľahnúť alebo sa s ním popasovať. Strach nie je ani jednorázová záležitosť, že raz príde a potom sa viac neobjaví. Dokáže sa vyplavovať na povrch vždy, keď o sebe začíname pochybovať.

Treba sa stále snažiť, nájsť spôsob, ako sa nevzdávať. Neustále musíte hľadať motiváciu, aby ste pokračovali ďalej. Ak sa vzdáte, budete sa musieť prispôsobiť, a verte mi, že to sa vám páčiť nebude. Pokračujte aj keď nemáte v dohľade žiadne istoty. Niekedy tam tie istoty jednoducho nie sú, niekedy sa musíte len spoľahnúť na svoj pocit a presvedčenie, že to vyjde. A niekedy vám k tomu pomôžu ostatní ľudia. Tí, ktorí v seba uverili a dávajú vám silu, aby ste začali veriť v samých seba.

Kto nemá strach, je slobodný. Slobodný natoľko, že si môže vytvoriť svet podľa vlastných pravidiel, a to teda stojí za to, zaťať zuby, no nie?