Čo si myslí o ženách, aký má názor na ženu v politike a aká by chcela byť mama. Veronika Cifrová Ostrihoňová odpovedá špeciálne pre Ženuškáreň. Rozhovor, ktorý vás naučí mnohému.
V súčasnosti ste speakerka Sit down stories, pracujete v Markíze, vytvárate zaujímavý obsah na YouTube. Boli Vaše predstavy o budúcnosti na vysokej škole v zhode s tým, čomu sa teraz venujete?
Vôbec nič z toho som si nepredstavovala. Skôr som samú seba videla v nejakej neziskovej organizácií, v diplomacií alebo v treťom sektore. Keby mi niekto povedal na vysokej škole, že skončím takto, len neveriacky by som krútila hlavou.
Štúdium politológie Vám pravdepodobne pomohlo vidieť veci inak aj pri práci redaktorky či neskôr speakerky. Myslíte si, že štúdium na vysokej škole alebo akékoľvek „extra“ štúdium dokáže ovplyvniť content, ktorý vyrábajú napríklad blogerky na sociálnych sieťach?
Myslím si, že akákoľvek prax vás niečím obohatí a dá sa v živote zúžitkovať. Či už sa jedná o vysokú školu alebo o inú skúsenosť. Človek, ktorý je bohatý na skúsenosti, zážitky a vzťahy má väčšiu pravdepodobnosť, že v živote uspeje.
Štúdiu politológie vďačím za to, že ma naučilo kriticky myslieť, čo využívam najmä pri práci redaktorky. Na vysokej škole som sa zoznámila aj s veľa zaujímavými ľuďmi. Keďže som študovala v zahraničí, mnohí z nich neboli ani Slováci. Bola som v cudzom meste, ktoré malo inú kultúru, iné zvyky a iný jazyk. To mi pomohlo vnímať svet otvorene a nebáť sa.
Ja naozaj nemám človeka, s ktorým by som sa nechcela porozprávať, alebo ktorý by ma nezaujímal.
Ako redaktorka musíte byť priebojná. Vždy ste taká bola, alebo ste sa k tomu časom dopracovala?
Nenazývala by som to priebojnosťou, skôr si myslím, že pri práci redaktorky je dôležitý hlad po spoznávaní, po informáciach, hlad po tom vedieť, ako veci fungujú. Určite k tomu patrí aj asertivita, ktorú ešte stále v sebe hľadám.
A či som bola vždy taká priebojná? Nie. Od detstva som bola veľmi hanblivá. Aj v dospelosti som na seba nemala potrebu nejako výrazne upozorňovať. Skôr som sa zameriavala na budovanie mojich pozitívnych vlastností pri práci redaktorky.
Preto zastávam aj názor, že ak si sa s tým nenarodil, vôbec to nevadí. Ak niečo chceš, tak sa k tomu aj časom dopracuješ.
Aké vlastnosti by mala mať žena, aby v súčasnosti dosiahla svoje ciele?
Pre niekoho je cieľ mať úžasnú kariéru a veľa peňazí. Pre iného je dôležité mať zdravú rodinu. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sme si stanovili, resp. určili, čo je našim cieľom. Vďaka nemu máme motiváciu niečo budovať a posúvať sa dopredu.
Človek v prvom rade musí vedieť, čo chce a musí vedieť, že to nepríde zadarmo. Treba sa pripraviť na to, že minie veľa času a energie. Musí rátať aj s tým, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Treba byť pripravený na pády, zlyhania a sklamania. No aj napriek tomu sa nemôže vzdať.
To, že dosiahneme naše ciele ešte neznamená, že budeme aj spokojné. Ak chce byť žena naozaj šťastná, musí to vychádzať z jej vnútra. Vždy je treba, aby žena dosiahla vnútornú vyrovnanosť. Musí byť naplnená sama so sebou. Mať sa rada a byť si vedomá svojich silných stránok.
Spoznať samú seba, určiť si svoje ciele, ale aj prijať fakt, že mi niečo nejde a nesnažiť sa tlačiť na pílu. Žena by mala vedieť, kto je, čo chce od života a ako to dosiahne.
Takéto správanie by mali mať všetky ženy na svete, alebo to platí len o Slovenkách? Žila ste v rôznych krajinách, ako sú tam ženy vnímané?
V európskej spoločnosti ešte stále prevládajú niektoré stereotypy. Avšak nie vždy sú vnímané ako negatívne. Napríklad vo Francúzsku si odjakživa potrpeli na galantnosť. Muži otvárajú ženám dvere, nosia im kvety alebo pochvália jej vzhľad. Slováci v tomto trošku zaostávajú, no stále sa ku nám správajú lepšie ako Američania.
Američania berú ženu vo veľa veciach rovnocenne. Tam naozaj nie je bežné, že na rande zaplatí chlap. Páry si delia účet na polovicu, pretože by to mohlo ženu uraziť. Američania berú ženy rovnocenne aj v pracovnom živote. Tam si muž povie, že ak chcú mať ženy rovnoprávnosť, tak nech majú aj rovnaké povinnosti ako my.
Myslíte si, že Slovensko sa konečne zbavilo predsudku o ženách a ich postaveniu spoločnosti? Je Slovensko pripravené na to, aby na čele štátu bola žena?
Ak si Slováci zvolia za prezidentku ženu, tak to je odpoveď. Myslím si, že áno.
Keby ste mohla byť jeden deň prezidentkou, ako by ste sa chovali, čo by ste zmenili?
Za jeden deň prezident nezmení nič, veľakrát ani za rok. Bohužiaľ, prezidentské kompetencie sú oklieštené. Ale snažila by som sa upozorniť na to, čo je zlé.
To znamená, že keby som mala jeden deň, tak si vyberiem tri sociálne problémy, na ktoré by som chcela upozorniť. Či sú to detské domovy, opustené deti, hrozný stav nemocníc a využila by som moje svetlo na to, aby som na tieto problémy aspoň zasvietila.
Keby sa role prehodili a bolo by čoraz viac žien na vysokom poste, ako by vyzerala spoločnosť? Čo všetko by sa zmenilo?
Čo sa výmeny rolí týka, som absolútne za, no muselo by sa to udiať prirodzene, nie nasilu. Napríklad, že by sa mali role muža a ženy vymenili hneď na druhý deň. To by sa nepáčilo ani jednej strane.
Vedela by som si predstaviť, že sa jedného dňa zobudím a namiesto toho, že uvidím v parku ženy s kočíkmi, tam budú muži so svojimi deťmi a v televízií, v politike či v biznise by boli ženy. Bolo by to skvelé, ale muselo by sa to udiať prirodzene.
Ako by ste chceli vyzerať v očiach Vašich detí? Akou mamou by ste chceli v tejto modernej dobe byť?
Chcela by som byť ako moja mama. Mať svoju kariéru, svoj život, no mať aj svoju rodinu, ktorej by som sa venovala na 100 %. Chcela by som, aby ma moje dieťa vnímalo ako osobu, od ktorej sa môže veľa naučiť.
Nechcem byť za tú, ktorá len káže a trestá ho. Chcela by som ho viesť k samostatnosti, nevnucovať mu moje názory, ale skôr mu nechať priestor na utvorenie si vlastného obrazu.
A najmä si želám, aby ma moje dieťa vnímalo tak, že ho mám rada a že tu vždy budem pre neho.
Veronika veľmi pekne ďakujeme za rozhovor. Pevne veríme, že bol pre vás veľkou inšpiráciou. Prajeme jej veľa úspechov v pracovnom i v súkromnom živote.
