Pre mnohé z nás sa stal rok 2020 osudovým. Zmena práce, dieťa na ceste a nekonečný beh za šťastím. Všetko to musíme absolvovať za nových podmienok s rúškom na ústach. Prečítajte si tento inšpirujúci rozhovor s Adrianou Kemkovou, ktorý vám dá nový pohľad na riešenie starostí, ale aj vychutnávanie si slastí života.
Adriana Kemková osem rokov pracovala v americkej IT firme na manažérskej pozícii. Po odchode z biznis sektora spolupracovala s viacerými nadáciami a neziskovými organizáciami, mnohé z nich spoluzakladala. Je spoluautorom niekoľkých charitatívnych projektov. V súčasnosti je moderátorkou TV relácie Cesta na RTVS, určenej pre zdravotne znevýhodnených. Je mamou dvoch malých chlapcov, manželkou herca Juraja Kemku. Nájdete ju aj na Instagrame @adrikemka.
Učaroval Vám svet IT, o ktorom má verejnosť ešte stále predsudky, že je to skôr mužská záležitosť. Aj napriek tomu ste boli vytrvalá a dávali ste zo seba maximum. Aké to bolo robiť manažérku v nadnárodnej americkej IT firme?
Keď som nastupovala do IT, boli stereotypy “mužskej” a “ženskej” práce výraznejšie ako dnes. Ako žena som v IT začínala v marketingu. Pri stretnutiach celoeurópskeho tímu, sme na túto tému žartovali. Stretávali sme sa tam zo všetkých krajín len samé marketérky. Až na výnimku najvyššieho šéfa tímu. To bol jediný muž. Vo vyšších riadiacich pozíciách boli vtedy ženy skôr výnimkou. Keď som sa neskôr stala obchodníčkou, zažívala som opačné garde. Na stretnutiach som bývala často jediná žena. V našej slovenskej pobočke som sedela medzi samými obchodníkmi a technikmi. V americkej centrále bola situácia už vtedy oveľa vyrovnanejšia. Viac žien na vedúcich pozíciách a v pozíciách, ktoré boli dovtedy u nás vnímané ako mužské, lebo v nich treba “veľké lakte”, rozhodovanie hlavou a menej emócií. U nás sa ženy do týchto pozícií hlásili menej.
Technológie boli a dodnes sú doménou mužov, ale práve vďaka povzbudzovaniu, ktoré sme vtedy z našej centrály dostávali, získali ženy odvahu a väčšie šance zamestnať sa aj na vyšších, obchodníckych, či technologických pozíciách. Je pravda, že museli ukázať častokrát väčšie odhodlanie, prechádzali prísnejším posudzovaním, či dokážu uspieť v pozíciách, ktoré sú “vhodnejšie” pre mužov. Ale dennodenne som stretávala šikovné ženy, ktoré s odhodlaním a láskou k práci, ktorú vykonávajú, prekračovali prekážky v tomto čisto mužskom prostredí. Keď som po ôsmich rokoch odchádzala, bol aj “backoffice” plný žien, ktoré rozhodovali, obchodovali a pracovali s technológiami. Ešte to nebolo 1:1, skôr 1:3, ale aj to bol výrazný posun.
Pracovať 15 a viac hodín denne muselo byť veľmi vyčerpávajúce. Kedy prišiel ten povestný zlom a Vy ste si povedali, že potrebujete zmenu? A vôbec, ako ste sa s tým vysporiadali? Prijať zmenu býva náročné, mnohí ľudia sa s tým nevedia stotožniť..
Svoju prácu som milovala. Kým nemáte rodinu, je takéto zamestnanie vysnenou prácou. Pracovala som, kedy to bolo pre mňa najvhodnejšie, hoci aj po nociach, precestovala pol sveta a stretla veľa skvelých a inšpiratívnych ľudí. Ale boli aj dni, keď som ráno o piatej potrebovala telefonovať s niekým na druhom konci sveta a potom som si uvedomila, že už je poobedie a ja ešte stále sedím v pyžame za počítačom a pracujem. Bol mesiac, kedy som precestovala 25 dní, na jednom mieste som nezostala dlhšie ako 2-3 noci. Presúvala som sa medzi Londýnom, San Franciscom, Dubajom a Košicami a z každého miesta som videla letisko, hotel a konferenčnú miestnosť.
Roky som išla na plné obrátky, ale po čase prišla únava a prejavy vyhorenia. Nie je to dlhodobo udržateľné. Najmä nie, keď plánujete založiť si rodinu. Každé ráno som sledovala môjho muža, ako plný energie odchádza do práce, ktorú miluje a ja som cítila, že nevládzem.
Už vtedy sme spolupracovali s viacerými organizáciami v treťom sektore a videla som, že tam platia iné pravidlá a rytmus práce. Cítila som, že potrebujem zmenu. Spomaliť, nadýchnuť sa a počúvať samú seba. Mala som veľa záložných plánov, túžbu venovať sa tisícom vecí, ktoré som dovtedy nestihla. A tak som vykročila.. Prvé dni som len tak oddychovala a robila si v hlave zoznamy vecí, ktoré som dovtedy nestíhala. Niektoré z nich sa mi podarilo uskutočniť a niečo prekryli nové nápady a projekty. Otvorili sa mi kapacity na spoluprácu s viacerými neziskovkami a konečne som mala priestor na vytváranie projektov, ktoré som si sama vymyslela. Vtedy som pocítila veľkú slobodu a do života mi samé od seba prichádzali ponuky a aktivity, ktoré ma absolútne napĺňali.
Obdobie kariéry vystriedala nová životná etapa – stali ste sa matkou. Ako Vám deti zmenili pohľad na život. Čo Vás za ten čas naučili?
Hovorí sa, že deti postavia život rodičov na hlavu, ale my sme sa snažili začleniť Šimona do nášho života tak, aby sme boli všetci traja v pohode. A skutočne začalo s jeho narodením pre nás jedno z najkrajších životných období, ktoré vlastne plynule pokračovalo s narodením Matúša. Deti sú našim zrkadlom. Moje deti sú pre mňa každodenná škola. Trpezlivosti, snahy porozumieť veciam, ktoré sa dejú v hlavách iných ľudí, škola empatie, vyjednávania aj ustupovania zo svojich vlastných pozícií. V poslednom čase je naše najpoužívanejšie slovo dohoda. Denne volám po dohode. Medzi nimi dvoma. Medzi mnou a nimi. Dohodnúť sa dá naozaj na všetkom a v akomkoľvek veku. Táto škola je niekedy náročnejšia ako čokoľvek iné, aj ako pracovať 15 hodín denne (smiech).
Pri starostlivosti o deti Vám boli nápomocné aj nosiče, ktoré ste neskôr začali aj vo veľkom vyrábať v rámci projektu Domov na mame. Bolo to približne pred štyrmi rokmi a v čase utečeneckej krízy na Slovensku. Viete nám o svojom projekte povedať viac?
Naše deti sú veľkí “vynosenci”. Veľa sme s nimi cestovali a robili všetky naše obľúbené aktivity. V tom všetkom nám veľmi pomáhala šatka, či nosič. Myslím si, že nosenie pomáha nielen v krízových situáciách, ale aj vytvára krásne puto. Keď začala utečenecká kríza, vnímala som to najmä ako matka. Snažila som sa vcítiť do zúfalstva, ktoré tí rodičia asi musia prežívať. Myslím, že nejako podobne sme to cítili všetky, ktoré sme sa rozhodli rozbehnúť šitie nosičov pre nich. Chceli sme poskytnúť úľavu rodičom, ale aj pocit bezpečia detičkám. Chceli sme ukázať, že aj napriek hrôze, ktorú prežili, ľudskosť ešte nevymrela. Že sú na svete ľudia, ktorým na nich záleží. Solidarita je v takýchto chvíľach jediné, čo nás môže zachrániť. Nevedeli sme sa pozerať na to bezhraničné utrpenie z tepla svojich domovov a len tak sedieť so založenými rukami. Bol to celkom prirodzený prejav ľudskosti k utrpeniu druhých.
Chceli sme ukázať, že aj napriek hrôze, ktorú utečenci prežili, ľudskosť ešte nevymrela. Že sú na svete ľudia, ktorým na nich záleží. Solidarita je v takýchto chvíľach jediné, čo nás môže zachrániť.
Ako sa zmenila odvtedy situácia na Slovensku? Nemám pocit, že by sme boli voči utečencom viac tolerantní. Osobne ma veľmi šokovala situácia počas tohtoročných parlamentných volieb, kde sa niektorí z nás priklonili k extrémistickým stranám. Ako to vnímate Vy?
Veľa politikov si vybudovalo svoju kariéru na strachu, lži a hesle “my vás ochráníme, vy nás poslúchajte”. Toto bola vždy iba cesta do záhuby, vojen, nenávisti a totality. Pred voľbami ma prepadol pocit veľkého smútku, že sa história opakuje. Opäť sa hľadá nepriateľ, lebo to je istá cesta. Už overená. Len sme zabudli, že vedie do pekla. V takýchto chvíľach si vždy poviem, že ak dokáže zvíťaziť ľudskosť nad našim pohodlím a pocitom, že sa nás to netýka, nie je to s nami až také zlé. A verím, že aj v týchto dňoch sa opäť odpojíme od nenávistných internetových diskusií a opäť preukážeme ľudskosť. Sčasti sa to už deje. Ľudia zodpovedne nosia rúška s ohľadom na tých najzraniteľnejších. Ponúkajú pomoc, šijú a doručujú rúška tam, kde treba, nakupujú seniorom, či vytvárajú obsah na internete, aby zabavili deti, ktoré celý deň sedia zavreté doma. Toto a ešte zmysel pre humor aj v tých najťažších chvíľach sú presne tie drobnosti, ktoré ma presvedčia, že sa posúvame vpred.
Čoraz viac detí a mládeže stráca úctu nielen voči starším ľuďom, ale aj ľuďom, ktorí sú inak orientovaní či pochádzajú zo zahraničia. Myslím si, že svoj názor si vyformovali aj vďaka tomu, čo počujú “doma za stolom” od rodičov. Ak sa nenávisť rodí u rodičov, môže sa preniesť aj na deti. Ako vieme ovplyvniť ich negatívny názor?
Ja si myslím, že každý milujúci rodič chce, aby dieťa vedelo, že v ňom nájde oporu, že sa môže s dôverou naňho obrátiť a nebude zosmiešnené, či odsúdené. Preto im to musíme od detstva dávať a ukazovať. Uvedomujem si, že nie každý rodič túto výbavu a túžbu má. Mnohí sú tak zavalení svojimi problémami a negatívnymi emóciami, že im uniká fakt, čo týmto odovzdávajú svojim deťom. Ale tu sa práve ukazuje dôležitosť kvalitného školstva, ktoré na Slovensku zanedbávame. Roky bolo školstvo a zdravotníctvo na okraji záujmu našich vlád a v týchto krízových časoch sa to veľmi prejavuje.
Priala by som si, aby každý človek mohol pocítiť, že je dôležitý a že na ňom niekomu záleží. Dávanie nás obohacuje a radosť iných sa v určitom okamihu stane našou radosťou .
Prešli ste si rôznymi životnými etapami. Dosiahli ste pozíciu, po ktorej ste túžili, po deťoch sa Vám obrátil život naruby a nakoniec ste sa začali venovať dobrovoľníckej činnosti, ktorá Vám prirástla k srdcu. O aké pocity Vás obohatila pomoc pre druhých? Prečo stojí za to, aby sme začali pomáhať aj my?
V Knihe radosti, ktorá je súborom rozhovorov medzi Dalajlámom a Arcibiskupom Desmondom Tutuom sa v dialógoch títo dvaja osvietení muži zhodli, že najväčšiu radosť prežívame, ak robíme dobro pre ostatných. “Sme skonštruovaní tak, aby sme boli súcitní.” Človek nevie existovať sám, izolovaný od spoločnosti. Sme ako ľudia zviazaní a ľuďmi môžeme byť iba spolu. To sa koniec koncov v posledných dňoch potvrdilo. Najviac nám chýba sociálny kontakt. Denno denne líham do postele s vďakou, že nám je dopriate v živote veľa. Máme sa navzájom a máme dve roztomilé, zdravé deti. Máme okolo seba množstvo skvelých ľudí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. Máme čo jesť a večer kde zložiť hlavu. A to je niečo, čo väčšina sveta nezažíva. Priala by som si, aby každý človek mohol pocítiť, že je dôležitý a že na ňom niekomu záleží. Veď ako môžem byť šťastná ja, izolovaná vo svojom svete, keď to neviem posúvať ďalej a podeliť sa s niekým ďalším? Dávanie nás obohacuje a radosť iných sa v určitom okamihu stane našou radosťou. A to sa ani osobne nemusíme stretnúť s tými, ktorým pomáhame. Takto zázračne to funguje. Lebo k ľudskosti netreba hmatateľné či viditeľné dôkazy. Stačí ju iba prežiť vo svojom vnútri.
Adriane Kemkovej ďakujem za poskytnutý rozhovor.
Bavia vás naše články o osudoch inšpirujúcich Sloveniek? Čo tak si prečítať aj tento s Emou Mullerovou:
Ema Müllerová: ,,Život je koniec koncov skvelý a zaslúži si našu lásku a jazýčkové bozky“
