Väčšine žien, ktorým bolo ublížené, nebojujú. Možno zľahčujú. Povedia, že nemajú na výber. Povedia, že muž je muž. Nikdy neotvoria ústa, neprehovoria. Zvláštne, že takmer vždy majú silu na premlčanie viny, na zamakeupovanie modrín, na zašitie srdcových záležitostí. Prečo si to robia? Je to prekliate, gén, lenivosť? A čo feminizmus? Nie je práve on odpoveďou na nikdy nevyliečené ženské rany?

 

Hómer moc ženám nefandil. Chudák Penélopa.

Najnovšia kniha od profesorky Mary Beardovej Ženy a moc: Manifest predstavuje podrobnú analýzu žien, ktoré žili na Západe a ich boja za hlas vo verejnej sfére. Bearová čitateľovi približuje rôzne príbehy vykresľujúce utláčanie žien v minulosti. Zaujímavým bol napríklad príbeh o Penélope, hlavnej postave v Hómerovej Oddyssei, ktorá je jeho vernou manželkou. Oddysea zasa vykresľuje ako hrdinu, ktorý strávi 10 rokov v Tróji a potom sa ďalších 10 rokov pokúša vrátiť do svojho domova v Itake, kde ho čaká Penélope a jeho dospievajúci syn Telemachus. V scéne z Odyssey Book One Penélope vstúpi do priestoru manželského paláca a sťažuje sa na pieseň, ktorú vykonáva jedna z bavičiek. Penelopin syn Telemachus jej okamžite nariadi, aby sa vrátila do svojich komôr a bola s ostatnými ženami. V tomto príbehu autorka poukazuje na to, že muži sa vždy zapájali do verejného diskurzu. A ženy takmer vždy čelia vylúčeniu. Toto nie je jediný príklad umlčania žien v homérických epochách. V ukážke Jeden z Iliad, je Zeus konfrontovaný s jeho manželkou Hérou, ktorá ho vyzýva na diskusiu o trójskej vojne. V tvrdení svojej božskej autority Zeus žiada Heru, aby mlčala. Pokiaľ sa postaví proti nemu, hrozí jej násilím.  Úspešná spisovateľka Mary Beard nám chce obomi príbehmi povedať, že práve tam, kde sa začali písomné dôkazy o západnej kultúre, tak tam sa začali aj ignorovať ženské hlasy. Tak napríklad správanie Penelopinho syna poukazuje na to, ako sa muži už od útleho detstva učia prevziať kontrolu nad verejným prejavom a umlčať tým tak ženy. Možno sa zdá neuveriteľné, že približne 2500 rokov od homérských eposov, sú ženy na verejnosti stále nevypočuté. Beard nám pripomína, že ženy potrebujú nárok na prejav názoru na verejnosti. „Musíme sa ozvať, aby sme zmenili dejiny žien, ktoré siahajú až od mýtického príbehu o Penélope.“

 

Nešlo o znásilnenie, ale iba o poškodenie majetku.

V období Antiky v Aténach bolo úplne bežné, že dvojice, ktorým sa narodilo dievča zaniesli do divočiny a nechali na pospás osudu. Rovnaký zvyk bol aj v Ríme. Tí si tiež aj mysleli, že žena je počas menštruácie schopná svojím pohľadom zabiť. V Egypte museli ženy zasa počas svojich dní žiť v izolácií. Vybudované boli špeciálne domy, do ktorých muži nevstupovali. V Izraeli zašli muži ešte ďalej. Nie len že sa nepribližovali k ženám, ale ani sa nedotýkali vecí, ktorých sa teoreticky mohli dotknúť. Keď napokon došlo k sexuálnemu aktu, pravidlá sa ešte zhoršovali. Tak napríklad v Aténach mohli otcovia poslať svoje dcéry do otroctva, ak zistili, že prišli o panenstvo ešte pred svadbou. V antickom Izraeli ste nemuseli byť ani kňažkou. Ak ste o panenstvo prišli pred svadbou, mohli vás ukameňovať na smrť. V Ríme bola súlož jednou z náplní práce otrokov. Jediný problém nastal, ak ste mali styk s otrokom alebo otrokyňou a neinformovali ste o tom jeho majiteľa. Nešlo o znásilnenie, ale iba o poškodenie majetku. Dokonca ženy niektorých povolaní nemohli hovoriť o znásilnení, ani keď sa tak skutočne stalo. Išlo o herečky a čašníčky. Boli považované za dobrovoľné účastníčky znásilnení. A ako vyzeral život v domácnosti kedysi? Napríklad v antickom Grécku a v Ríme nesmeli ženy opustiť dom bez doprovodu muža. Ak muž odišiel z domu nesmeli rozprávať alebo sa navečerať. V Dánsku si museli ženy dávať veľký pozor na prejavy zlosti. Ak žena prejavila na verejnosti hnev, mohla skončiť v špeciálnych putách, ktoré obopínali súčasne ruky a hlavu. Takto musela prejsť cez mesto, aby bola vystavená verejnej hanbe. V Anglicku to mali hašterivé ženy ešte ťažšie. Muž im mohol nasadiť kovovú masku s ostrými zubami. Na maske bola pripevnená úchytka, ktorou mohol každý pomykať. A ako čerešnička na záver, ktorá vás dostane do kolien. Až do 19. storočia sa od žien v Indii očakávalo, že v prípade smrti manžela nastúpia na horiacu plť s jeho mŕtvym telom a zhoria spolu s ním. Dokonca podobný zvyk pretrvával aj počas vojen. Paradoxne sa tak dialo skôr ako reálne manžel zomrel. Ak sa počas vojny zdalo, že muži vojnu prehrajú, ženy aj s deťmi sa mali samé upáliť.

 

Žiadne vychádzky, žiadne šoférovanie ani voliť nepôjdeš!

Ako veľa sa toho zmenilo v súčastnosti? Nuž, zmeniť sa zmenilo, ale nie všade rovnako. Tak poďme pekne po poriadku. Začnime s dohodnutými sobášmi detí. V roku 2014 bolo približne 14 miliónov dievčat na celom svete, niektoré z nich mali menej ako 8 rokov, ženatých. Nehorázne číslo. To je ako keby ste vydali takmer tri krát našu republiku so všetkými obyvateľmi. V niektorých krajinách obmedzovanie žien svadbou len začína. Vedeli ste, že až v 10 krajinách sú ženy povinné poslúchať svojich manželov? Len 76 krajín má legislatívu, ktorá sa priamo zameriava na domáce násilie a iba 57 z nich zahŕňa sexuálne zneužívanie. V Jemene to majú čerstvé manželky asi najhoršie. Bez svojich partnerov nemôžu ani opustiť vlastný dom! V Saudskej Arábii zasa nemajú ženy povolené jazdiť na aute ani voliť. Vráťme sa ešte k Jemenu, kde sú ženy považované za akéhosi len „polovičného svedka“, tzn., že svedectvo ženy nie je brané vážne, pokiaľ nie je podložené ľudským slovom. Navyše ženy nemôžu vôbec svedčiť o prípadoch cudzoložstva, urážky, krádeže alebo sodomy. Keď sa na status žien pozrieme globálne, dozvieme sa niekoľko zarážajúcich faktov. Približne 38% všetkých vrážd žien na celom svete zapríčinili ich partneri. Približne 1 z 3 žien bola počas svojho života znásilnená alebo jej bolo ublížené  na zdraví. Na celom svete majú ženy len 24% vedúcich pozícií. V roku 1950 tvorili ženy menej ako 2% armády USA. V súčasnosti predstavujú asi  14% aktívnych členov ozbrojených síl v USA ženy. Prvá žena, ktorá bežala a aj dokončila maratón v Bostone, bola Roberta Gibbová v roku 1966. Dovtedy ženy nemohli oficiálne vstúpiť na preteky, oprávnené to bolo až v roku 1972. Mohli by sme pokračovať až do večera..

 

Slováci a ich ženy, ktoré natierajú vianočky aj nutelou.

Poviete si, že na Slovensku utláčanie žien nie je, že nie je potrebné zaoberať sa feminizmom. Aj mne to bolo kedysi cudzie, na hony vzdialené a potom som raz išla električkou v Bratislave. Z Miletičovej na Karpatskú. Ja som stála a oproti mne sedela pani v stredných rokoch. Udržiavaná, v oblečení poukazujúce na vyššiu pracovnú pozíciu. Hneď na úvod vám poviem, že toto nerobievam, som slušne vychovaná, ale to sa jednoducho nedalo neprečítať. Na mobile jej stále brnkali správy. Nahnevané, zlostivé, majetnícke „Si len moja rozumieš!!! To čo si dovoluješ?!! Okamžite domov!“ a ona sa mu ospravedlňovala, keby mohla plakala by, možno to aj spraví, keď príde domov. Vydrží búrku a bude pokoj. Aspoň na chvíľu. Alebo iný príklad. Pamätám si na môjho spolužiaka a zároveň suseda oproti z ulice. Bohatá rodina, veľké majetky, dvaja šikovní synovia, krásna manželka. Celé roky zdraví jeho mama tú moju. No občas nezdraví, lebo chodí s čiernymi okuliarmi na tvári. A vtedy moja mama vie, že sa to stalo. Porušila sa úcta, porušil sa rešpekt voči žene. Ešte sa podelím o jeden zážitok. Keď som bývala v trojizbovom byte so štyrmi kamoškami z vysokej, občas jednu z nich prišiel navštíviť frajer (nuž, ten tam vždy prišiel, len keď išiel zaviesť kamaráta do hlavného mesta). Raz tam obaja cez noc prespali. Kým sa oni dvaja zobudili, moja kamoška už mala vzorne nakrájanú vianočku natretú poctivou vrstvou masla. Keď si sadli za stôl čakalo ich horúce kakao. A miesto ďakujem, jej milý frajer povedal: „A prečo tam nemám aj nutelu? Ja som tam chcel aj nutelu! Tak schválne ti dám urobiť niečo jednoduché, a ani toto nezvládneš! Toto ja jesť nebudem!“ Odstrčil od seba tanier. Mužské hlasy sa pustili do víťazoslávne posmechu. Povedal to nahlas, predo mnou, pred jeho kamarátom a ona len poslušne vzala tanier a na maslo pridala ešte nutelu. Cítila som sa strašne. Ponížene. A to som nebola ani jeho frajerkou. Len ženou. Zo Slovenska.

 

Viac maskulínnosti, viac rešpektu. Ale nie naopak!

Hovorí sa, že muži boli odjakživa lovcami a ženy mali udržiavať oheň – je nám to prirodzené. Lenže Chimamanda Ngodzi Adichie, autorka slávneho prejavu We all should be feminist z konferencie TEDx, sa na to pozerá ináč. „Kedysi ľudia žili vo svete, v ktorom bola pre prežitie najdôležitejšia fyzická sila – čiže mužská sila, a preto mal muž dominantné postavenie. V súčasnosti však žijeme v celkom odlišnom svete. Lídrami sa stávajú ľudia, ktorí sú inteligentnejší, kreatívnejší, lepšie informovaní či inovatívnejší. A tieto vlastnosti neovplyvňujú žiadne hormóny. Rovnako nimi môžu byť muži aj ženy. Vyvinuli sme sa. Spolu s nami sa však nevyvinuli naše predstavy o rode. Chimamnda ďalej pokračuje, rodové očakávania máme už voči deťom. Chlapcov učíme, že nesmú plakať a prejavovať svoje pocity. Dievčatá musia byť, naopak, tiché, pokojné, nie priveľmi divoké. Musia robiť všetko preto, aby sa zapáčili druhým, aby boli krásne, nežné, nie priveľmi priebojné. Aby sa odovzdali rodine, manželovi. Aby prinášali obety. Dievčatá učíme hanbiť sa. Dávame im pocítiť, že keď sa narodia ako ženy, okamžite sú z niečoho vinné. A tak z dievčat vyrastajú ženy, ktoré nesmú povedať, že majú túžby. Ktoré umlčiavajú samy seba. Ktoré nemôžu povedať, čo si naozaj myslia. Vekom sa tie nároky a očakávania súvisiace s rodom stupňujú. Nakoniec to dopadlo tak, že ženy si musia svoju pozíciu, napríklad v práci, obhajovať. Oveľa ťažšie si získavajú rešpekt ako muži. A často tak zakrývajú svoju ženskosť. Nedovolia si prejavovať city, obliekajú si maskulínny odev. Ženy musia dokazovať, že má zmysel ich počúvať.

 

„Chcem jediné – aby bolo ženám lepšie v manželstve. A aby sa s nimi o príchode na pracovný pohovor do nového zamestnania zaobchádzalo rovnako ako s niekým, kto má penis,“ hovorí na záver Chimamanda. A čo chceš ty? Ja si želám, aby sa každá jedna z nás naučila vážiť samú seba, aby dokázala rozoznať čo je obeta a čo je už ponižovanie, a aby nerobila zo seba muža, keď chce byť vypočutá. Buďme ženou, ktorú chceme obdivovať, a ktorú chce obdivovať aj naše okolie 🙂