Mám vychovávať dieťa rovnako, ako to robili moji rodičia? Kedy mu mám dávať zákazy a kedy zase priestor na vyjadrenie sa? Môže mať dobrá matka výčitky svedomia? Všetky odpovede nájdete v tomto krásnom a úprimnom rozhovore s Renátou Janečkovou. 

Renáta Janečková je mamou 10-ročnej dcéry, ktorú sa od narodenia snaží vychovávať inak – rešpektujúco. Keďže jej detstvo nebolo zrovna ružové, stala sa láskavá a rešpektujúca výchova jej dcéry pre ňu prioritou a životnou témou, o ktorej píše na svojom blogu . Časom pochopila, že najlepšou cestou, ako vychovať spokojné a šťastné dieťa, je sama byť šťastnou a spokojnou so svojím životom. Preto sa už roky venuje osobnému rozvoju, ktorý je jej záľubou a vášňou.

 

Dovolím si tvrdiť, že ste vyrastali v generácii, v ktorej zrovna nebola populárna nežná a láskyplná výchova. Mnoho rodičov riešilo konflikty s deťmi hádkami, krikom, striktnými príkazy a v tom najhoršom prípade i bitkami. Čo všetko môže takáto výchova “vziať” dieťaťu? 

Áno, presne toto som zažila, takže viem veľmi dobre zhodnotiť, čo mi takáto výchova „vzala“ a nie je toho málo. V prvom rade určite to najdôležitejšie – sebaúctu a vedomie vlastnej hodnoty. To sú kľúčové veci, bez ktorých kráčame potom životom veľmi ťažko. Viem o tom svoje. Už dávno som dospelá a stále je pre mňa veľkou výzvou veriť si, poznať svoju hodnotu a stáť si za tým, kým som, ukázať svoju pravú tvár bez strachu z odmietnutia. 

 

“Roky na sebe „pracujem“, posúvam sa vpred, no je nesmierne ťažké prehlušiť hlasy v mojej hlave, ktoré mi hovoria „Nemáš na to. Nie si dosť dobrá. Si nanič.“

 

Ďalším problémom je, že pri výchove, kde je dieťa neustále hodnotené a nálepkované, sa dieťa naučí samo hodnotiť všetko okolo seba. Veci aj ľudia sú buď „dobrí“ alebo „zlí“. Lenže tak to v živote nechodí. Dávam si na to pozor a aj moju dcéru učím, že veci nie sú často také, ako vyzerajú na povrchu. Že je jednoduché o niekom povedať, že je dobrý alebo zlý, ale týmto hodnotením ubližujeme nielen jemu, ale aj sebe, pretože vidíme svet pokrivene, a to nikdy nie je v náš prospech.

V neposlednom rade mne osobne táto výchova vzala schopnosť budovať si kvalitné a láskyplné vzťahy. To samozrejme všetci vieme, že dieťa sa učí napodobovaním a z domu si nesie mnoho vzorcov správania. A keď človek vyrastie v tom, že sa konflikty riešia krikom, bitkami a urážkami, ako sa asi bude správať vo vzťahoch, ktoré si samo buduje? Vzťahy sú mojou veľkou témou. Ale je potrebné povedať, že v dospelosti sme už sami zodpovední za to, ako vyzerajú naše vzťahy a keď sa chce, všetko sa dá zmeniť. Stojí ma to nemálo energie, ale moje vzťahy sú vďaka môjmu dlhoročného rozvoju čím ďalej tým lepšie. Je len škoda, že ma to stojí niekoľkonásobne viac úsilia, než keby som sa tieto zručnosti naučila ako dieťa doma.

 

O pár rokov neskôr už pracujete, ste manželkou a zároveň aj mamou, avšak zisťujete, že nežijete život, v ktorom ste šťastná. Všetko sa začne rúcať ako domček z karát, navyše ste začali trpieť úzkosťami. Myslíte si, že práve toto zlé obdobie bolo vlastne vyvrcholením všetkých nevysporiadaných vecí z Vášho detstva?

Určite áno. Viem, že všetko, čo sa začalo ukazovať, nevzniklo v tom čase, ale bolo dlhé roky schované niekde hlboko vo mne. Bolo len otázkou času, kedy to vypláva na povrch. Pre mňa týmto zlomom bolo narodenie dcéry, čo sa myslím deje mnohým ženám. Paradoxne, to najkrajšie, čo sa mi kedy stalo, že som mamou, prinieslo so sebou obrovské premeny, ktoré nie sú ľahké ani príjemné. Otvorili sa všetky rany, ukázalo sa všetko, čo som v sebe mala z detstva nevyriešené a ja som bola donútená to začať riešiť.

A deje sa to vlastne neustále, niekedy viac, niekedy menej. Myslím, že materstvo je jedna z najväčších transformačných skúseností v živote ženy, ak to ona sama dovolí a nezavrie pred tým oči. Cez výchovu a detstvo mojej dcéry prežívam stále znova a znova svoje vlastné detstvo, a som tak konfrontovaná so svojimi starými ranami, ktoré chcú byť už konečne poliečené a chcú sa zahojiť.

 

Na Vašom blogu som sa dočítala, že ste sa zo začarovaného kruhu negatívnych emócií napokon dostali, a to práve vďaka intenzívnej práci “v spytovaní svedomia”. Začali ste si klásť otázky typu “Čo ma robí šťastnou?” a “Čo vlastne chcete”. Mnoho ľudí si myslí, že sa so svojimi problémami vysporiadajú až keď spravia niečo výnimočné, napríklad výstup na Himaláje, a pritom si stačí začať len klásť takéto otázky? 

Nemám recept na šťastie. Ešte stále mám obdobia, kedy sa cítim stratená a nespokojná so svojím životom. Je to ale omnoho lepšie, ako zopár rokov dozadu, kedy som bola na pokraji depresií a všetko som videla príliš čierne. A tieto otázky mi vedia byť dobrým pomocníkom, keď sa na chvíľu stratím a zase hľadám šťastie „tam vonku“. Lebo tam ho nikdy nenájdem a veľmi dobre to viem. A tak sa vždy znova musím pýtať sama seba, čo ma robí šťastnou, čo chcem a kam smerujem. Keď si na to odpoviem, je už jednoduché zariadiť sa podľa toho. Urobiť si napríklad cez víkend taký program, ktorý ma bude baviť, budem sa cítiť dobre a budem s ľuďmi, s ktorými sa cítim príjemne.

Nie je to sebecké, ako si možno niekto pomyslí. Nie, je to o tom, že poznám svoje túžby, sny, ciele, poznám samú seba. Len tak si môžem dopriať život, ktorý bude mať zmysel. A postarať sa môžem o to len ja sama, nikto iný to za mňa nespraví, to je dôležité si uvedomiť. 

 

“Len ja sama môžem zmeniť svoj život k lepšiemu.”

 

A ešte je tu jedna dôležitá vec, ak máme príliš negatívny pohľad na svet – vďačnosť. Tá pomôže človeku najviac, aby uvidel, čo všetko má, aby pochopil, že to nie je samozrejmosť. Pre mňa je vďačnosť už samozrejmou súčasťou každého dňa. Každý deň venujem aspoň minútku či dve tomu, že si uvedomím, za čo som vďačná. Je to skvelé cvičenie na udržanie pozitívneho pohľadu na svoj život.

 

Ak sa žena nebojí postaviť zoči-voči svojim najtajnejším problémom a naberie odvahu pracovať na samej sebe, dokáže byť v budúcnosti aj chápavejšia matka? Niekedy mám totiž pocit, že niektoré ženy – matky si svoje nevysporiadané veci z minulosti prenášajú aj do svojho vzťahu s deťmi a tie sa potom cítia nevypočuté a neľúbené..

Nuž, určite všetci máme nejaké nevysporiadané veci, a áno, prenášame ich do všetkých našich vzťahov, nielen tých s deťmi. To je podľa mňa pravidlo, s ktorým ťažko niečo urobíme. Ale ako som už povedala, materstvo ako také je skvelou príležitosťou pre náš osobný rozvoj a bola by škoda to nevyužiť. Okrem toho, deti sú naše zrkadlá, to už zistilo mnoho ľudí. Otázkou je, čo s týmto poznatkom urobíme. Či budeme len vzdychať a zalamovať rukami nad našimi deťmi, aké oni sú, ach jaj…. alebo sa do toho zrkadla pozrieme a zmeníme na sebe to, čo zmeniť treba. Nebudeme si klamať, je to náročné a často bolestné, mne ale táto cesta dáva zmysel a neviem si predstaviť, že by som to robila inak.

A verte mi, zažívam to s dcérou každý deň. Aké jednoduché by bolo obviňovať ju, poukazovať na to, čo ona robí zle, v čom nie je dosť dobrá (a niekedy sa tomu aj tak nevyhnem). Radšej sa ale snažím jej porozumieť, pretože viem, že je po mne a mnohé veci sú dané dedičstvom v našej rodovej línii. A tak riešim primárne seba, vďaka čomu si myslím, že som chápavejšia, tolerantnejšia a empatickejšia mama. Nech riešime čokoľvek, jedno vždy platí – som tu pre ňu, vypočujem ju, porozprávame sa. 

 

“S dcérou sa nemusíme vždy zhodnúť, môžeme sa na seba aj nahnevať, to všetko patrí k tomu, ale odkaz pre ňu je v mojej výchove, dúfam, jasný. Milujem ťa a prijímam ťa, nech sa deje čokoľvek.”

 

Táto moderná doba prináša deťom rôzne nástrahy. Je toľko možností, ku všetkému dobrému i zlému sa dá poľahky dostať. Ako dokáže rodič viesť svoje dieťa stále tým dobrým smerom a pritom nemať výčitky, že mu niečo zakazuje alebo prikazuje? 

Áno, rodičovstvo je náročná disciplína a tie nástrahy v dnešnom svete sú veľkou výzvou. Sama s tým často bojujem a nie je jednoduché si stáť za svojím, neuhnúť zo svojich zásad a hodnôt, a popri tom ešte treba myslieť na to, že rodičia sme tu dvaja, takže nie je vždy všetko podľa mojich predstáv. Ale dobre, že spomínate tie zákazy a príkazy. Keď som sa pred 11 rokmi zoznámila s rešpektujúcou výchovou, pochopila som to tak, že zákazy a príkazy sú natoľko škodlivé, že sa im treba úplne vyhnúť. A tak som to aj roky robila, no až neskôr som zistila, aká chyba to bola. 

 

“Som presvedčená, že v určitej zdravej miere a v láskavom prostredí aj zákazy a príkazy majú svoje miesto. Nie je podľa mňa možné všetko riešiť s dieťaťom dohodami.”

 

Za prvé, v bežnom živote na to väčšina z nás nemá priestor (o každej maličkosti viesť s deťmi rozhovory a vytvárať dohody proste nie je časovo reálne) a za druhé, rodič má vo vzťahu k dieťaťu pozíciu, ktorá musí byť jasne ohraničená. To znamená, že som láskavý a empatický rodič, ale o niektorých veciach rozhodujem ja. Dieťa nemá naše vedomosti a skúsenosti, preto nie je v jeho mentálnych silách a možnostiach o mnohých veciach rozhodovať. Okrem toho, ak sa neustále príliš snažíme s dieťaťom dohadovať a dať mu neprimerané rozhodovacie práva, prenášame na neho zodpovednosť neúmernú jeho veku a to nie je preň dobré. Je de facto preťažované a rieši veci, ktoré máme riešiť my, na to sme tu, aj to je naša úloha.

Preto aj vo svojom ebooku 11 tipov, ako vychovať šťastné a sebavedomé dieťa píšem skôr o tom, že je fajn prehodnotiť zákazy a príkazy a pokúsiť sa ich minimalizovať. Nepovažujem za vhodné ich úplne z výchovy odstrániť, na to som však sama prišla až svojimi vlastnými skúsenosťami.

 

“A výčitky? Áno, aj tie bohužiaľ patria k nám mamám. Asi každá z nás občas pochybuje a obviňuje sa z toho, že nie je dosť dobrá mama.” 

 

Určite však netreba mať výčitky z toho, že dieťaťu niečo musíme prikázať, lebo je to súčasťou nastavovania hraníc, ktoré dieťa tak veľmi potrebuje. A aj keď je teraz nahnevané, to patrí k tomu. Raz budeme samé sebe vďačné, že sme to ustáli a vychovali dieťa so zdravým sebavedomím a správnymi hodnotami.

 

Na záver nám prezraďte, ako by ste si priali stráviť leto so svojou dcérou Elou? Máte nejaké tipy pre rodičov, o čom by sa mohli so svojimi deťmi rozprávať, čo by mohli spoločne robiť?

Momentálne si najviac želám, aby bola v lete zdravá a mohli sme si naozaj užiť spoločný čas. Nechystáme sa na žiadnu dovolenku, no verím, že v rámci môjho pracovného voľna sa nám podarí vyraziť na nové zaujímavé miesta v našom okolí, užiť si prírodu, kúpanie, zmrzlinu a proste spolu len tak byť, v pokoji, v pohode a bez povinností, ktoré ma čakajú každý deň v klasickom pracovnom režime. Nemám veľké očakávania, budem rada, ak si len užijeme spolu pohodové chvíle, naladené jedna na druhú.

Ja milujem rozhovory s mojou dcérou, no témy si myslím, že netreba vyberať či plánovať. Stačí, ak je rodič vedomý, duchom prítomný a vníma, čo sa deje, čo dieťa rozpráva, čo ho možno trápi, čo by chcelo a podobne. A z toho, ak chceme, vznikajú rozhovory, ktoré sú skvelým spojovníkom medzi nami a dieťaťom. Stačí vnímať, rozvíjať dialógy, empaticky počúvať a dať tak dieťaťu najavo „Som tu, si pre mňa dôležité, stojím pri tebe“.

Renáte Janečkovej ďakujeme za poskytnutý rozhovor.