Výchova detí v 21.storočí vôbec nie je jednoduchá. S doktorkou Martinou Vagačovou, zakladateľkou programu Efektívne rodičovstvo, sme sa porozprávali o tom, ako vníma súčasný režim, v ktorom deti vyrastajú i to, či majú potenciál zmeniť svet.
Čo sa Vám páčilo na výchove, ktorú aplikovali Vaši rodičia? Čo z toho by sme mali zaradiť aj do súčasnosti a čo naopak nie?
Moji rodičia ma viedli k rozmýšľaniu, hodnotám, darovali mi do života úžasne blízke a živé vzťahy so širšou rodinou, čo si doteraz pamätám ako veľkú láskyplnú náruč. Dostávala som veľa podpory, verili mi, rešpektovali. Spomínam si aj na spoločné hry, zábavu a výlety. To sú všetko veci, ktoré sú rovnako dôležité a potrebné aj v dnešnej výchove.
Pamätám si aj zopár trestov a viem, že boli nespravodlivé. Tresty sú niečo, čo rozhodne nikoho nevedie k uvedomeniu, prečo sa veci robia inak. Ale navonok sa javia ako veľmi účinný nástroj. Ide o motiváciu strachom, a to rodičom isto neodporúčam. Aj sami rýchlo zistia, že sú častokrát veľmi neúčinné.
Za komunizmu sa deti vychovávali inak. Dnes máme demokraciu a s tým sa zmenil aj celkový životný štýl. Myslíte si, že politický režim dokáže výrazným spôsobom ovplyvniť to, ako vychovávame deti, aké hodnoty im odmalička vštepujeme?
Prostredie, respektíve spoločnosť, v ktorej sa rodina formuje vplýva istou mierou na to, ako rodičia vychovávajú. Potrebujú reagovať na princípy, hodnoty aj formy, s ktorými zriadenie pracuje a dávať ich do relácie s tými svojimi, ktoré chcú deťom odovzdať.
Autorita moci a sily, ako aj z toho vyplývajúce odmeny a tresty, boli tým pádom prirodzeným výchovným nástrojom rovnako, ako vyžadovaný rešpekt a úcta smerom od detí k dospelým. Naopak však nie.
Keďže moja rodina mala s režimom problém, nestotožňovala sa s ním, už od detstva som si uvedomovala hodnotu slobody, vzácnosť literatúry aj umenia slobodného sveta. A zároveň som vedela, že nebudem hocikde vyjadrovať to, čo si myslím.
Kedysi ľudia utekali za hranice, lebo chceli väčšiu slobodu. Dnes síce slobodu máme, no nie sme ešte väčšími väzňami, ako kedysi? Rodičia musia veľa pracovať, nehrajú sa s deťmi, nemajú energiu ich počúvať. Na čo potom tá sloboda, keď ju nemáme s kým zdieľať?
Ja by som začala tým, že sloboda je práve v tom, že nikto nič nemusí, každý z nás sa sám rozhoduje, nakoľko chce byť slobodný voči niekomu alebo niečomu. A aj rodičia sa rozhodujú, nakoľko túto svoju životnú rolu uchopia vedome, teda rozmýšľajú o tom, čo pre nich znamená vychovávať deti, akých dospelých ľudí chcú vyprevádzať z domu.
Áno, momentálne je iste rodičovstvo odlišné v tom, že sme v ňom viac vedome, a to už len tým, že robíme rozhodnutia aj o tom, čo kedysi nebolo treba riešiť. Napríklad hneď pri pôrode: kde rodiť, akým spôsobom, potom koľko kojiť, strava…
Dnes mamy a nielen mamy môžu ostať s dieťaťom doma do 3 rokov, čo za čias našich rodičov neexistovalo. Toto všetko podporuje rodičov vo vytváraní blízkeho a podporného vzťahu s dieťaťom. Je vecou rozhodnutia každého rodiča, ako s tým naloží, či je jeho prioritou rodina, a teda aj dieťa a napĺňanie jeho životných potrieb, rešpektovanie jeho jedinečnosti.
Mnohé rodiny žijú ďaleko od svojich príbuzných. Babičky, tety, sesternice nahrádzajú pani učiteľky v materskej škole, v jasliach. Aký dopad to má na dieťa? Dajú sa vôbec rodinné väzby niekým iným nahradiť? A čo školský systém na Slovensku, je pripravený čeliť takejto výzve a vštepovať deťom správne hodnoty?
Ak sa pýtate na to, či je inštitúcia v predškolskom veku ekvivalentná blízkemu prostrediu širšej rodiny, tak iste nie. Rodina, to sú intímne väzby, ktoré sa v inštitúcii nedajú nadviazať už len kvôli počtu detí, ktorým sa učiteľky potrebujú venovať. Blízka osoba z rodiny prirodzene vytvára prijímanejšie prostredie a napĺňa individuálne potreby dieťaťa spôsobom jemu bližším.
Čo sa týka školského systému a jeho výchovného potenciálu, ako aj štruktúry vzdelávacieho systému orientovaného na výkon, žiaľ nie je pripravený odpovedať na dnešné požiadavky doby.
V podstate neexistuje, alebo len minimálny priestor na budovanie vnútornej motivácie detí, podporu zvedavosti, rozvoj tvorivosti či kritického myslenia alebo komunikačných zručností. Samozrejme nezahŕňajúc alternatívy typu slobodného vzdelávania.
Kedysi rodičia až tak nedbali na to, či dieťa chodí na balet, na kurz angličtiny a pod. Jednoducho, deti nemali naplánovaný život, ako je tomu dnes.
Nevyvíja sa tak na nich zbytočne veľký tlak? Nepotláčame tým pádom u nich aj emócie ako radosť, strach, obavy? Mám pocit, že rodičia sa snažia deti naprogramovať a program sa predsa nedá riadiť citmi, no nie?
Celkové tempo dnešnej doby, ktoré tvoríme my dospelí, vytvára výrazný tlak na nás všetkých všeobecne. Čas sa stáva strategickou surovinou. Špeciálne deti týmto spôsobom výrazne trpia v tom, že väčšina z nich prichádza o svoje detstvo. Presne práve preto, ako im vypĺňame to úbohé malé množstvo voľného času organizovanou aktivitou. Deti totiž výrazne potrebujú voľnú hru, čo znamená hru podľa vlastnej voľby, momentálneho tvorivého impulzu a aktuálnej potreby.
Ak už máme „naprogramované“ dieťa, ktoré sa naučilo potláčať svoje city, ako ho naučíme opäť milovať? Seba, okolie i svet? Dá sa to vôbec?
Určite sa to dá, a to v prvom kroku tým, že ja ako rodič sa zamyslím nad sebou a pozriem sa, či žijem v kontakte sama so sebou. Začnem na sebe v tomto smere pracovať, respektíve sa začnem týmto smerom v živote uberať.
Tým, že mením postoj voči sebe, mením aj spôsob, akým sa vzťahujem k dieťaťu a začnem ho viac sprevádzať na základe nasledovania jeho potrieb, jeho jedinečným spôsobom, ktorý mu pomáham odkrývať.
Týmto ho podporujem budovanie pravdivého sebaobrazu a sebaúcty. V tom momente sa začne prirodzene prejavovať zabudovaný pocit spolupatričnosti, ktorý ho vedie k rozvíjaniu vzťahu k okolitým ľuďom a starostlivosti o prostredie.
Naopak, čo ak doma máme „lenivca“, ktorému sa nič nechce. Ako z neho vychováme úspešné dieťa? Existuje na to nejaký návod?
Skúšam si predstaviť lenivca a som trocha v pomykove, či mám mať pred očami dieťa odradené, ktoré rodič dovedie svojimi častými nevyžiadanými radami alebo jasnou predstavou, ako sa veci robia a život žije. V tom prípade by som sa zamerala na rodiča, inventarizáciu jeho presvedčení a budovanie schopnosti dôverovať dieťaťu a jeho funkčnej životnej výbave, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi líši od rodičovskej, keďže ju nevie prijať.
Potom je tu druhá alternatíva, že ide o dieťa, ktoré žije najmä „ v hlave“ nazvime ho bádateľ, racionálny typ, ktoré potrebuje veciam dobre rozumieť. Takže často ho nájdete len tak chodiť, ponevierať sa, alebo sedieť a hľadieť pred seba. A keď má niečo urobiť, často sa pýta načo, prečo a prečo to musí byť takto?
Robí to preto, že ak mu to nedáva zmysel a logiku, neexistuje pre neho dôvod, prečo by danú vec malo robiť napríklad zdravotné alebo logopedické cvičenia. Takéto dieťa hľadá vnútornú motiváciu, ktorá prináša zmysluplnosť a potom aj okamžitú akciu. Toto vie byť pre rodiča veľká výzva a zároveň sa dá na to pozrieť ako na dobrodružstvo.
Takýchto detí je stále viac a „nútia“ nás zamýšľať sa, aký životný štýl to žijeme a kam nás to vedie. Niet sa čomu čudovať, keď pragmatizmus a racionalita je hlavným, často jediným argumentom našich rozhodnutí.
Emočné správy nepočúvame, sme naučení ich ignorovať, lebo často bývajú spájané so slabosťou jedinca.
Viete, úspešnosť a šťastie dieťaťa stojí na troch hlavných pilieroch: sebaistote, zodpovednosti a emočnom majstrovstve. A to predstavuje výchovu k hodnotám ako rešpekt, láskavosť, veľkorysosť, férovosť, altruizmus, integrita, úprimnosť, spolupatričnosť, vzájomnosť a činorodý súcit.
Akým najvážnejším hrozbám čelia deti v súčasnosti? Stále sú na prvom rebríčku drogy, cigarety, alkohol alebo im už dýcha na krk hrozba menom internet, tablety, sociálne siete?
Dnešné deti sú prvou generáciou, ktorá je schopná učiť svojich rodičov. Je to práve kvôli masívnemu rozvoju digitálnych technológií. Tento fenomén je novodobou výzvou, o ktorej sa začína hovoriť. Avšak každá výzva prichádza s tým, že je zároveň veľkou možnosťou rozvíjať sa ďalej a nastaviť si potrebnú rovnováhu v používaní digitálnych médií, aby nám slúžili k sebarozvoju.
Presne preto som sa v rámci Efektívneho rodičovstva začala v ostatnom čase intenzívne venovať seminárom a prednáškam zameraným na výchovu detí v digitálnej ére. Považujem za potrebné, aby rodičia pochopili, že potrebujú deti učiť, ako si nastaviť digitálnu spotrebu a kompenzačné mechanizmy pre mozog v podobe fyzického a duševného relaxu.
Čelíme rôznym globálnym problémom, cez znečistenie, fast priemysel, produkciu nekvalitných potravín. To všetko a ešte viac sa potrebuje zmeniť, zlepšiť, zastaviť. Majú naše deti potenciál zmeniť tento svet k lepšiemu?
A prečo nie. Myslím si, že ľudia sú nastavení na život, nie sebazničenie. Preto verím, že potenciál v deťoch je. I keď my si zrejme ani nevieme predstaviť, ako to budú robiť, ako to má presne vyzerať. Dôležité je, otvárať spoločenskú debatu a povedomie k tejto téme, začať sa v nej orientovať, budovať si potrebné návyky a konzum v udržateľnom smere.
Deti sa učia z tomu, v čom žijú, teda zo skúseností. Preto, ak my dávame týmto problémom vážnosť, stávame sa zodpovednými, to znamená, že my začneme v malom mikrosvete svojho domova vytvárať želanú zmenu, aby sme ju mohli uvidieť vo svete cez naše deti.
Foto: Gabina Weissová
Ilustrácia: Helga Pavelková
Pani doktorke Vagačovej ďakujeme veľmi pekne za rozhovor. Pevne veríme, že sme ním pomohli rodičom, ktorí majú občas pocit, že už nevedia ako ďalej 🙂 .
