O skúsenosti zo štúdia medicíny na slovenských univerzitách, prijímania absolventov do praxe a o problémoch v zdravotníctve, nad ktorými sa u nás zatvárajú oči. Aj o tomto je rozhovor s lekárkou Júliou Bartkovou.
Júlia Bartková je čerstvo dokončená lekárka na UK v Bratislave. Popri štúdiu medicíny pracovala pre charitatívnu organizáciu Depaul a na Centrálnom príjme v nemocnici. Stážovala v Dánsku, Švédsku, Taiwane, Veľkej Británii, Taliansku a Španielsku. Umiestnila sa na 1.mieste Študentskej vedeckej odbornej činnosti v roku 2018. Následne bola vybratá prednášať na Univerzitách v Londýne, v Dubline, v Prahe, v Berlíne… Vo voľnom čase sa venuje mnohým dobrovoľníckym aktivitám a projektom. Momentálne pôsobí na plastickej rekonštrukčnej chirurgii a popáleninách v Berlíne.
Zaujal ma jeden z tvojich obrázkov na Instagrame. Bol to kreslený obrázok chlapca, ktorý v ruke drží bábiku, ktorá predstavuje zdravotnú sestru. V koši vedľa nich sú pochádzaní batmani a supermani.. Chlapec dal prednosť práve zdravotnej sestre, s ktorou sa teraz hrá. Podľa mňa je to krásny symbol, ktorý vyjadril to, aké je dôležite poslanie zdravotníkov vo svete, najmä počas prebiehajúcej korona krízy. Nebola práve ona spúšťačom toho, že sme si začali viac uvedomovať dôležitosť nielen samotných lekárov, ale aj zdravotníctva?
Áno, je to tak. Podľa mňa je smutné, že musela nastať pandémia na to, aby sa ľudia vrátili naspäť k najzákladnejším hodnotám. Prajem si, aby solidárnosť a schopnosť pomáhať si, sa nevytratila ani po odznení tejto krízy. Pomáhať je potrebné stále, nielen počas pandémie. Aj počas bežných dní si našu pozornosť, empatiu, pomoc a čas zaslúži mnoho ľudí.
To isté platí aj v zdravotníctve. Všetci vieme, že slovenské zdravotníctvo nie je zrovna „v najlepšej kondícii“. Ak sa chceme pripraviť a najmä úspešne zvládnuť aj ďalšie krízy, nemali by sme pred problémami, ktoré sú v našom zdravotníctve, zatvárať oči. Dobre fungujúce zdravotníctvo schopné konkurencieschopnosti západným krajinám sa nám na Slovensku nevytvorí iba z dobrej vôle či z večera do rána.
Pozornosť by sme mali venovať aj vzdelávaniu študentov a zdravotníckych pracovníkov. Práve oni sú súčasťou systému, ktorý u nás nefunguje. Myslím si, že ak by mali títo študenti motivujúce podmienky už od samého začiatku ich kariéry, ovplyvnilo by to celý chod zdravotníctva.
V jednom rozhovore si sa vyjadrila, že: ,,My sme tá generácia, ktorá môže priniesť potrebné zmeny. No na to musíme robiť mnohé veci inak. Využívať možnosti, ktoré generácie pred nami, žiaľ, nemali.“ Máš nejaký nápad, v čom vie naše zdravotníctvo fungovať inak?
Pri spomínanom výroku som mala hlavne na mysli, aby ľudia boli otvorení stážam a vzdelávaniu sa v zahraničí. Ja sama som študovala na Slovensku a snažila som sa využívať čo najviac možností, vyhľadávať ich, vycestovať a okúsiť spôsob zdravotníctva mimo našej krajiny. Aj u nás je veľmi veľa skvelých odborníkov, od ktorých sa môžeme učiť. No skúsenosť z iných krajín je veľmi obohacujúca. A to napríklad aj tým, akým spôsobom aplikujú klinický výskum do praxe. Práve zapálenie pre vec, nadšenie z bádania či interdisciplinárny prístup k pacientovi je to, čo dokáže priamo ovplyvniť liečbu pacienta.
Nie vždy totiž potrebujete úžasné robotické operácie, aby ste poskytli kvalitnú liečbu. No mať spokojný nemocničný personál, o ktorý je dobre postarané aj zo strany štátu aj zo strany vedenia nemocnice, je na nezaplatenie. Personál, ktorý má čas vzdelávať sa vo svojom odbore a ktorý nevyhorí po prvých rokoch praxe, počas ktorých sa snaží splniť nereálne požiadavky zo strany zdravotníckeho systému. Ak sa dokážu zmeniť práve tieto veci v zdravotníctve, až vtedy bude namieste hovoriť o najmodernejších robotických operáciách. Bohužiaľ, u nás systém zlyháva práve v týchto základoch.
Momentálne pôsobíš v Dánsku na plastickej rekonštrukčnej chirurgii. V čom vidíš výhody práce v dánskom zdravotníctve? Majú sa Slováci od nich čo učiť?
Práve už spomínaný interdisciplinárny prístup k pacientom je tu štandardom. Rovnako dbajú o to, aby lekári a zvyšok nemocničného tímu boli čo najviac spokojní s pracovnými podmienkami. Aby pracovníci neboli preťažení. Tiež na oddelení bežia viaceré výskumne projekty, na ktorých práve spolupracuje aj niekoľko oddelení. Motivujú lekárov k tomu, aby v nich participovali. Tým, že často nemusia riešiť práve základné nefungujúce veci, získavajú čas na odborný rast. Tiež sa snažia aplikovať najnovšie štúdie a výsledky do praxe. Majú čas sledovať to a vzdelávať sa. Páči sa mi aj ich transparentnosť. Chyby sa pomenujú, nezatajujú, ale poučí sa z nich do budúcna. Neberú sa ako zlyhania. Netvária sa, že toto by sa nám nemohlo nikdy stať. Kde je ľudský faktor, je aj priestor na chyby. Chyby sú súčasťou učenia a posúvania sa vpred. Takáto transparentnosť niekedy chýba aj u nás.
Mnohí študenti sa sťažujú, že na Slovensku nemáme atraktívne a ani vyhovujúce podmienky pre začínajúcich doktorov. Často sa stáva, že keď majú študenti stáž, doktori ich len tak „odbijú“. V čom sa vie náš školský systém ešte zlepšiť?
Kameň úrazu tkvie už pri samotnom hľadaní práce po ukončení štúdia. Mnohých študentov odrádza to, že aj napriek ich dobrým výsledkom a veľkej snahe, pracovné miesto dostanú študenti s konexiami alebo finančným zázemím. Za dobrý životopis vás zamestnávateľ maximálne pochváli alebo vyjadrí počudovanie nad vašou veľkou aktivitou. Ak ste žena, budete to mať pri hľadaní práce v slovenských nemocniciach oveľa ťažšie. Nezáleží na tom, že máte oproti mužskému uchádzačovi lepší životopis alebo máte viac skúseností.
„Zamestnávateľovi nerobí problém vám povedať, že práve preto, že ste žena, vám prácu nedá.“
Túto nevýhodu tzv. slabšieho a silnejšieho pohlavia dávajú pociťovať aj študentom už počas samotného štúdia. Náš systém prijímania absolventov je netransparentný a neobjektívny. Nie je vopred určené, ako sa budú posudzovať a hodnotiť uchádzači o pracovné miesto. V zahraničí je zvyčajne presne daný systém výberu absolventov na pracovné pozície. Je transparentný, objektívny a celoplošný. U nás je to často ruleta. A toto si veľa ľudí mimo odbor neuvedomuje. Je to vec veľmi demotivujúca a odradzujúca. Potom sa nečudujme, že študenti odchádzajú pracovať do zahraničia.
Počas svojho štúdia si cestovala po rôznych krajinách sveta, medzi ktoré patrí aj Kambodža. Navštívila si tam sirotinec s HIV pozitívnymi deťmi. Aké si z toho mala pocity?
Veľmi ma prekvapilo, ako ľudia z modernejších krajín pomáhajú týmto sirotám. Existuje totiž možnosť adopcie dieťaťa na diaľku. Princíp spočíva v tom, že adoptívny rodič prispieva sirote na liečbu, štúdium, odievanie alebo stravu. Sirotinec The Slovak House, ktorý som v Kambodži navštívila bol dôkazom toho, že aj takáto pomoc na diaľku má svoj zmysel. Bola som prekvapená, v akom dobrom stave sú tie deti aj napriek svojej chorobe. Hlavne, keď som to porovnala s deťmi, ktoré som tam videla v uliciach mesta. O deti v sirotinci bolo naozaj dobre postarané – boli oblečené, čisté, najedené, mali svoje pravidelné dávky liekov. Boli spokojné aj napriek tomu, že sú choré a chudobné. Ony sa so svojou chorobou už narodili a ani si ju veľmi neuvedomujú. Pamätám si, ako mi s rozžiarenými očami rozprávali, že chcú byť lekármi, učiť dejepis… Vtedy som si uvedomila, že aj vďaka našej pomoci sa im to možno raz podarí.
„Uvedomila som si, že naša pomoc je tu dôležitá a dáva im zmysel.“
Máš liek aj na to, keď nevieš pomôcť sama sebe? Veď aj vy (lekári a študenti medicíny) ste len ľudia z mäsa a kostí, z pocitov a emócii.. Máš sa v ťažkých časoch na koho oprieť?
V ťažkých časoch je dôležité to, ako sme mentálne nastavení a či máme dobré vzťahy so svojou rodinou či blízkymi. Z neľahkej situácie sa podľa mňa inak vyviaznuť nedá. Mnoho ľudí nemá šťastie na usporiadanú rodinu či lojálnych priateľov. Aj preto si ich veľmi vážim. Sú pre mňa obrovskou oporou a darom. No bolo by odo mňa sebecké spoliehať sa len na nich. Sú a budú chvíle v živote každého človeka, kedy bude sám a vtedy je dôležitá práve tá vlastná mentálna vyzretosť a integrita zvládať svoje problém.
Byť lekárom je nielen fyzicky, ale aj psychicky náročné povolanie. Zveriť sa svojim blízkym so starosťami z práce je síce fajn, ale nemali by sme z nich robiť našich psychológov. S našimi problémami sa musíme vysporiadať prvom rade sami. Dôležité je aj to, aby sme si našli nejakú aktivitu, pri ktorej vieme vypnúť a odosobniť sa. Vy ste totiž ten človek, ktorý vám vie priniesť pokoj a silu pokračovať ďalej.
„Chcem byť zmenou, ktorú chcem vidieť vo svete.“ Požičiam si tvoj výrok, na ktorý by som rada nadviazala. Každý z nás má svoje tienisté stránky, ktoré nás brzdia (vrátane študentov medicíny). Na čom by mali budúci lekári najviac zapracovať, aby boli práve tou „zmenou vo svete“?
Mnohým študentom medicíny sa stane, že sa uzavrú do akejsi medicínskej bubliny. Zamerajú sa len na dosahovanie najlepších známok, stratia kontakt s okolitým svetom či so svojimi najbližšími. Svoju osobnú hodnotu si začnú merať na základe známok a výsledkov zo skúšok. Samotné známky nie sú u nás ani v mnohých iných krajinách také dôležité. Samozrejme, skúšky treba spraviť na postup do ďalšieho ročníka a udržať si ako taký známkový štandard. Avšak, netreba si to brať až tak k srdcu. Drvivá väčšina skúšok sú ústne, čo znamená, že hodnotenie nie je často objektívne.
V 3. ročníku na mojej prvej klinickej stáži vo Švédsku som videla, že švédski študenti sa nemusia toľko memorovať naspamäť ako u nás. Nemerajú si svoju hodnotu a vedomosti skrz známkové ohodnotenie. Práve naopak, boli povzbudzovaní k tomu, aby popri štúdiu pracovali v nemocnici. Zapájali sa do klinického výskumu. Mnohí popri štúdiu dobrovoľničili či pracovali v nemocniciach. A aj to bol stimul, ktorý mi otvoril oči.
„Uvedomila som si, že štúdium medicíny by malo byť hlavne o praxi, o získaní skúseností priamo v nemocnici s pacientmi a o výskume.“
Na záver by som sa podelila o motto, ktorým sa riadila moja spolužiačka z vysokej školy. Veľmi som na nej obdivovala to, že krásne dokázala skĺbiť svoj súkromný život so štúdiom medicíny. Vždy mi hovorila: „Neprispôsobujem svoj život štúdiu medicíny, ale štúdium prispôsobujem svojmu životu.“ V jej slovách sa skrýva veľká múdrosť a užitočná rada pre všetkých študentov medicíny, o ktorú by som sa s nimi rada podelila.
Júlii ďakujeme za poskytnutý rozhovor.
