Umenie má magickú moc. Poukazuje na každodenné starosti, stereotypy, ale odzrkadľuje aj politické názory. Na druhej strane nám ponúka aj nový pohľad na riešenie spoločenských problémov. Veľmi náučným je aj predstavenie ONY, ktoré sa bude mať v najbližších dňoch premiéru. Viac sme sa o ňom porozprávali s Luciou Nogovou.
Čo sa v rozhovore dočítate?
Ako veľmi nám dokáže zmeniť umenie pohľad na život?
Prečo boli (a aj stále sú) ženy vedľa mužov bezbranné a tak poddajné?
Ako dokážeme búrať stereotypy o feminizme, patriarchálnej rodine a nemanželských deťoch?
Lucia Nogová vedie folklórny súbor KUMŠT, ktorý je jedným z najmladších folklórnych súborov v Bratislave. Pod vedením Lucie Nogovej dosiahol kolektív tanečníkov niekoľko významných úspechov, medzi ktoré patrí aj reprezentácia Slovenska na celosvetovej výstave FIHAV na Kube. Lucia je režisérkou a scenáristkou predstavenia ONY, ktoré odzrkadľuje ženy v rôznych životných situáciách. Majstrovským spôsobom sa jej podarilo zachytiť dôležitosť manželstva nad láskou, opovrhnutie prespánkami či status “žienky domácej”.
Ľudia si často myslia, že nedokážu zvrátiť svoj osud, no potom idú na nejaké kultúrne podujatie, napríklad na divadelné predstavenie a zrazu zmenia uhol pohľadu. Dojímavý príbeh im dá nádej. Máte pocit, že umenie dáva ľuďom nádej v lepšiu budúcnosť?
Verím v to, že človek potrebuje umenie tak, ako vodu. Každému prináša niečo iné. Či v niekom vyvolá nádej, radosť alebo sklamanie, vždy je to veľmi individuálne. Dôležité je, že v nás niečo zanechá a prinúti nás zamyslieť sa nad tým. To je cieľom aj nášho predstavenia. Nesúdime, len poukazujeme na veci, nad ktorými sa podľa nás oplatí zamyslieť.
Ústrednou témou vo vašom predstavení ONY sú životné príbehy žien. Nie vždy tomu bolo tak, že sa ženám dával priestor na vyjadrenie svojich potrieb. Avšak na druhej strane, ak aj žena začne v súčasnosti hovoriť o svojich problémoch, nedajbože, je samostatná, vyslúži si nálepku „feministka“ a zas ju spoločnosť odsúdi. Dá sa z tohto začarovaného kruhu vôbec dostať?
Kiež by som vedela na to odpovedať. V minulosti sa na ženu vzťahovalo množstvo príkazov a zákazov, ktoré v živote muža neexistovali. Tie rozdiely boli priepastné. Dnes sa už o rodovej rovnosti bavíme na úplne inej úrovni. Stále sa s nami však tiahnu stereotypy z minulosti a sú medzi nami takí, ktorí by ženu videli najradšej len doma v kuchyni. Dúfam, že sa nám raz podarí vyjsť z týchto vyjazdených koľají. Po premiére nášho predstavenia mi zopár žien povedalo, že dúfajú, že to ich partnerom otvorilo oči. Držme si palce.
Poznám aj v súčasnosti dievčatá, ktoré sa boja byť samé. Nikdy sa s priateľom nerozišli, kým nemali náhradu. Aj sa vydali, len aby boli vydaté. Vo vzťahu trpia a tvária sa ako ranené lanky. Mnohým to tak vyhovuje. Dnes už však nie sme odkázané na to, aby sme prinášali takúto obetu.
V minulosti bola u dievčat povinnosť, aby sa dobre vydali. Bolo to akýmsi „merítkom“ úspechu. O tomto hovoríte aj v prvej časti predstavenia ONY. Mám pocit, že aj dnes dievčatá túžia viac po statuse „vydatá“ ako po tom, že sú skutočne zaľúbené. Nie je to až príliš veľká obeta? Radšej žiť bez lásky ako ostať starou dievkou?
Dievčatám boli od detstva vštepované zásady životnej úlohy ženy, manželky a matky. Od malička niekto rozhodoval o ich osude. A prečo? Vraj pre ich dobro. Najdôležitejšie bolo dobre sa vydať. Možno ani nie dobre, ale vôbec sa vydať. Po vydaji sa mladá nevesta musela nasťahovať k mužovej rodine. Toho jej častokrát vyberala rodina bez jej súhlasu a ona ani zďaleka netušila, do čoho ide. Celý život potom obetovala vzťahu, ktorý si sama nezvolila a v ktorom „musela“ byť šťastná.
Keď sme sa jednej pani, u ktorej sme boli na výskume, pýtali, či sa ona vydávala z lásky, prvá odpoveď znela suverénne, že áno. Potom nám začala rozprávať svoj životný príbeh. Ako ju lákalo odísť študovať, ísť do sveta. Mala už 22 rokov, na tú dobu už bola stará dievka, keď si pobalila kufre a rozhodla sa, že odíde. Pre jej rodinu to bola veľká rana. Najstaršia dievka sa nechcela vydávať. V očiach spoločnosti to bola neznesiteľná hanba. Už mala zbalené veci a stála pri bránke na dvore, keď jej mamka vyrobila takú scénu, až sa bála, že kvôli nej až od žiaľu umrie. Ostala teda doma. O nejaký čas jej dohodli sobáš s chlapcom z dediny.
V druhej časti predstavenia sa venujete prespankám, tzn. ženám, ktoré otehotneli mimo manželského zväzku. Prespanky boli kedysi spoločnosťou opovrhované, no je tomu tak aj dnes. Prečo sa to ešte stále vníma ako ženské a nie ako mužské zlyhanie? Prečo verejnosť nevidí vinníka aj v mužovi?
Rozhodli sme sa dotknúť aj tejto citlivej témy a bolo veľmi náročné vymyslieť, akým spôsobom ju uchytiť. Je to stále dosť čerstvá a aktuálna problematika a chceli by sme, aby sa ľudia zamysleli trochu nad tým, čo žena prežíva v takejto situácii. Našim cieľom je, aby diváci mali možnosť vidieť, ako sa to kedysi riešilo a čo všetko si pri tom žena musela vytrpieť. Nikdy nešlo iba o pochybenie na strane ženy. Pokiaľ viem, na počatie treba aj muža.
Prespanky boli v minulosti prísne trestané. Klesli na spodok spoločenskej hierarchie. Boli vystavené verejnej hanbe, opľúvané, strihali im vlasy, museli nosiť čepiec aj bez vydaja, v kostole už nesmeli stáť medzi dievkami. Prespanky boli častokrát tlakom spoločnosti a verejnej mienky donútené svoje tehotenstvo tajiť a dieťaťa sa zbaviť. Išlo o rôzne metódy, ktoré viac či menej ohrozovali život. Nikto neriešil otca dieťaťa, ani okolnosti, za akých otehotnela. Bola „hrubá“ a to stačilo. Sankcie prechádzali aj na dieťa tejto ženy.
V súčasnosti je veľmi aktuálny trend hovoriť o samostatných ženách ako o feministkách. Väčšinou to vnímame ako hanlivé pomenovanie. Akosi sa totiž nevieme stotožniť s úlohou zarábajúcej a nezávislej ženy. Mnoho mužov ani také ženy nechce za partnerky, radšej si volia tie, ktoré sú pre nich ochotné vzdať sa svojej kariéry či snov. To si vždy budeme musieť zaslúžiť mužovu láskou len nejakým druhom obety?
Ja nemôžem tvrdiť, že mnoho mužov také ženy nechce. V mojom okolí poznám veľa silných, samostatných žien, ktoré žijú v krásnom, harmonickom vzťahu a plne realizujú svoje sny s podporou ich partnerov. Ak však muž vyžaduje od svojej partnerky, aby sa ona vzdala všetkého a on si užíval, nie je to v poriadku. V partnerskom vzťahu treba nájsť kompromis a rovnováhu. Je načase prestať zatvárať ženy doma (obrazne povedané).
Hoci v predstavení ONY sú ženy v rôznych životných situáciách, stále držia spolu. Je to to, čo nás robí silnými?
Určite áno, to je aj istým posolstvom nášho predstavenia. My, ženy, sme silné, nás len tak niečo nezlomí. No vzájomná podpora, pochopenie a pomoc nás robí ešte silnejšími. Dievčatá, ženy, dcéry, sestry, kamarátky, manželky, milenky, matky.. každá sa tam nájde.
Ďakujeme Lucii Nogovej za inšpiratívny rozhovor, ktorý nám poskytla.
Ak sa chceš dozvedieť, ako sa Lucii Nogovovej podarilo zachytiť neľahké osudy žien, príď 29. februára do DK Dúbravka. Na celovečerné predstavenie ONY sú ešte stále voľné lístky. Viac sa dozvieš tu.
