Nakupujú v second-handoch, odmietajú slamky a nemajú problém upozorniť predavačov, že nechcú igelitové vrecká. Takto spoznáte dve sestry a ich sesternicu, ktoré inšpirujú Slovákov k udržateľnejšiemu životu. Čo by sme mali všetko zmeniť a kde vidia záchranu našej planéty? Toto je rozhovor o zero waste spôsobe života, ktorý rozhodne stojí prečítať do posledného riadku.
Zuzka, len pred nedávnom si sa vrátila z cesty po Ázii a po Novom Zélande, kde si pozorovala znečisťovanie prírody. Kedy vznikla táto odvážna myšlienka?
Zuzana: Táto myšlienka vznikla asi pred dvomi rokmi. Spolu s mojim priateľom sme chceli vidieť svet pred tým, ako si založíme rodinu a trošku sa vymaniť zo stereotypu. Neskôr, keď sme mali dostatočné poznatky z oblasti znečisťovania prírody, rozhodli sme sa našu cestu prepojiť aj s týmto „vyšším“ zámerom. Odvtedy sa na cestovanie pozeráme už úplne inak.
Na Sumatre si istý čas bývala aj v dažďovom pralese, kde si pomáhala zachraňovať dažďový prales, však?
Zuzana: Najprv sme s priateľom strávili tri mesiace na Novom Zélande a potom sme boli jeden mesiac na Sumatre. Tam sme boli súčasťou dobrovoľníckeho programu, ktorý založila česká nezisková organizácia Prales dětem. Ich cieľom je ochraňovať dažďový prales pred výsadbou palmy olejnej a pytliakmi. To bola jedna časť projektu a druhá sa odohrávala v súostroví Pulau Banyak, kde sme čistili pláže od naplavených odpadkov.
Čo ťa na Sumatre najviac šokovalo?
Zuzana: Najviac ma zarazil kontrast medzi džungľou a plantážou. My sme boli 12 dní v džungli bez elektriky, len tak nadivoko. Deväťdesiat kilometrov sme cestovali z letiska do miesta, kde začínal náš projekt a väčšinou sme videli iba tie palmové plantáže. Keď človek príde na plantáž tak cíti, že je tam veľmi horúco a sucho, oveľa viac ako v pralese.
Ďalej je na Sumatre veľa odpadkov. Tam nefunguje žiaden odpadový systém. Česi sa v niektorých dedinách snažia zaviesť niečo, čo by sa podobalo na odpadový systém, no v čom sa im darí, je edukácia miestnych obyvateľov o potrebe čistoty miesta, kde žijú. Obyvatelia Sumatre sa totiž správajú veľmi nezodpovedne. Smeti hádžu na zem, do vody.
Ak by ste mali porovnať znečistenie na Slovensku a tam, kde vidíte najväčšie rozdiely? Sme ešte stále „čistá“ krajina?
Zuzana: V porovnaní so Slovenskom je na Sumatre oveľa viac obyvateľov a chýba im tam edukácia o tom, ako je znečisťovanie krajiny veľmi zlé. Aj zo strany vlády, ktorá by to nejakým spôsobom ovplyvňovala.
Naopak, na Novom Zélande sa mi zdalo, že sa ľudia viacej starajú o prostredie, kde žijú.
Katarína: Keď porovnám Slovensko s New Yorkom, tak tam to bolo hrozné. Odpadky boli všade. Na uliciach, v parku, v meste. Igelitové vrecia s odpadom boli na každom rohu, dokonca aj koše určené zvlášť na papier a plast boli plné zmiešaného odpadu.
Daniela: Stretla som sa aj s takým názorom, že pomáhať ľuďom s odpadom v rozvojových krajinách je nezmysel. Lenže Slováci si neuvedomujú fakt, že tí ľudia, ktorí žijú v najznečistenejších kútoch sveta, nemajú vedomosť o tom, že špiniť životné prostredie sa nemá. Pre nich je to, bohužiaľ, normálne, pretože to týchto ľudí nemal kto naučiť. U nich odpadový systém nefunguje.
Avšak na rozdiel od nich, Slováci vedia, že sa majú správať zodpovedne voči planéte, no niektorí to tak nerobia. Stačí sa pozrieť von oknom, keď pôjdete napr. vlakom. Všade v okolí trate sú samé odpadky.
Problém s odpadom máme aj my v našej krajine a pritom u nás existuje recyklačný systém a aj osveta v oblasti ekológie.
Tak my tu máme informácie o tom, ako by sme sa mali starať o našu planétu a nerobíme to. Kde tkvie problém, v ľuďoch?
Katarína: Určite je to v ľuďoch. Ľudia z každej strany počujú o globálnom otepľovaní a že dôsledky toho budú katastrofálne. No len mávnu rukou, povedia si, že tu možno o tých pár desiatok rokov ani nebudú, tak na čo to riešiť. Ale mali by sme to riešiť, lebo sa to dotýka nielen nás, ale aj ďalšej generácie.
Daniela: Ľudia majú problém prijať zodpovednosť za svoje činy. Vždy je jednoduchšie problém zvaliť na iných. Ale je ťažké priznať si, že najprv by som mal začať od seba. Vyžaduje si to totiž vzdať sa svojho komfortu a venovať tomu čas. My máme problém v tom, že sme častokrát pasívni. Keď napríklad nevieme ako recyklovať, mnohí z nás sa to ani nechcú naučiť, pretože je potrebné si systém recyklácie naštudovať a venovať tomu trochu času.
Zuzana: Keď porovnám našu situáciu s Novým Zélandom, tak musím priznať, že sme veľmi negatívny národ. Naopak, tam sú ľudia veľmi pozitívni. Veľa z nich si povie, že sa to dá. Majú úplne iný prístup. Ono to možno pramení z našej mentality a kultúry. Ale zase napríklad v Bratislave pozorujem ľudí, ktorí sa „prebúdzajú“ a snažia sa proti tomu všetkému bojovať.
Keď porovnáte situáciu na Slovensko s predchádzajúcimi rokmi, čo všetko sa podľa vás zmenilo? Zmena ide k lepšiemu?
Zuzana: Áno, pozorujem zmenu k lepšiemu. Napríklad sa čoraz viac začali otvárať bezobalové obchody na Slovensku. Už ich tu máme pomerne veľa a nielen bezobalové, ale napríklad aj upcycling a swapy sú dosť populárne, takisto rôzne vegánske akcie. A hlavne na sociálnych sieťach je už množstvo inšpirácií a aj priestoru navzájom sa učiť.
Čo by mali Slováci urobiť, aby pomohli našej planéte?
Daniela: Ja so Zuzanou som chodila na ekologicky zameranú školu. Odmalička sme mali k tomu vzťah, no nikto nám nikdy nepovedal viac. Vedeli sme, že existuje recyklácia, ale nikto nám nepovedal, ako produkovať menej odpadu. Ako to docieliť? Napríklad aspoň povedať, že toto igelitové vrecko nemusíš mať, existuje aj iný variant.
Ja si myslím, že je nesmierne dôležité viesť deti k ochrane prírody a k rešpektu k nej už od malička. Recyklácia je taký základ, no je dobré hovoriť na školách aj o tom, ako sa vyhnúť jednorazovým plastom.
Zuzana: Edukácia detí je veľmi dôležitá. Treba učiť deti súvislostiam. Treba ich naučiť, aby videli, aký má dopad ich rozhodnutie na životné prostredie. Hoci by sa malo jednať aj o odmietnutie slamky v reštaurácii. Ak by to urobilo za deň takto dvadsať ľudí, napokon by prevádzka nemala dôvod kupovať slamky, nie? Uvedomiť si súvislosti. To by sa malo učiť v školách.
Katarína: Prestať rozmýšľať krátkodobo, ale začať myslieť v dlhodobom horizonte. Zdravá planéta je odrazom vývoja našich správnych rozhodnutí.
Všetky tri fungujete len na rastlinnej strave. Aké má prepojenie vegánstvo s životným prostredím?
Katarína: Vegánstvo je filozofia, ktorá hovorí o tom, že rešpektujeme okolie, v ktorom žijeme. A nesledujeme len seba, resp. už sa nepozeráme na svet tak, že ja som človek a ja som stredobod vesmíru. Vďaka vegánstvu sme sa s dievčatami začali zaujímať aj o životné prostredie. Jedno s druhým súvisí.
Daniela: Keď začne človek skúmať, aký pôvod majú produkty, ktoré nakupuje a odkiaľ pochádzajú, tak zostane zdesený, koľko chémie obsahujú. Samozrejme, nie je vegán ako vegán. Nechcem hovoriť o tom, že všetci, čo jedia mäso, by mali s ním aj prestať.
Niekedy je možno ekologickejšie dať si mäso z domácej farmy, ako keď to porovnáme s vegánom, ktorý nakupuje „junk food“, nezdravé veci aj keď sú síce vegánske. Polotovary, kde je veľa palmového oleja alebo jesť potraviny, ktoré precestujú polku sveta, to tiež nie je najlepšia cesta.
Kde vidíte Slovensko tak o päť rokov?
Zuzana: Myslím si, že po posledných prezidentských voľbách prišiel na Slovensko nový svieži „vietor“ a že by sa to mohlo uberať správnym smerom. Myslím si, že Slovensko má potenciál zmeniť sa k lepšiemu. Napríklad v Bratislave sa už vytvára komunita zodpovedných ľudí, ktorí sú mi veľkou inšpiráciou.
Kde by ste sa chceli posunúť s blogom vy?
Zuzana: Doposiaľ sme sa venovali najmä plastom, no teraz by sme sa rady zamerali na ochranu prírody vo všeobecnosti, lebo je veľa tém, o ktorých sa treba rozprávať. Myslím si, že ani naše média neriešia environmentálne problémy tak, ako by mali na rozdiel od zahraničných médií ako BBC či The Guardian.
Aké tipy by ste dali našim čitateľkám, ktoré sa rozhodli žiť ekologickejšie?
Daniela: Napríklad my s dievčatami nechodíme do „klasických“ obchodov, všetko oblečenie máme zo sekáča a nehanbíme sa za to. Ďalej je základ si zaobstarať fľašu na vodu a vylúčiť slamky alebo ich nahradiť kovovými či inými alternatívami.
Žiť zero waste a jesť vegánsky síce znie náročne, no vôbec to také strašné nie je. Vždy budem tvrdiť, že všetko sa dá jednoducho nahradiť. (Katarína Čunderlíková)
Daniela: Keď sa bavíme o ženách, určite by som rada spomenula menštruačný kalíšok. Nielen z ekologické hľadiska, ale aj zo zdravotného. Donedávna som ešte nevedela, čo sa nachádza v dámskych hygienických vložkách a tampónoch. No keď som to zistila, bola som otrasená, čím všetkým sú napustené. Mnohé z týchto dámskych potrieb sú bielené chlórom, teda niečím, čo v intímnych partiách nemá čo robiť. Aj preto je vhodnejšie používať kalíšok a vložky z látky alebo bio bavlny.
Žiť ekologicky, nie je také náročné, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Treba začať krok po kroku a ak si človek vybuduje zvyk, potom to už pôjde automaticky. A ešte jedna vec, nesnažte sa byť za každú cenu dokonalí. To vás môže stresovať a na koniec vás to donúti sa vzdať. A vzdať sa takejto šľachetnej myšlienky? To by bola škoda nielen pre vás, ale aj pre všetkých, ktorí žijú na tejto planéte.
Dievčatám ďakujeme za veľmi inšpiratívny rozhovor. Budeme im držať palce v osvete, ktorú robia na Slovensku.
