My, ženy, sme odjakživa boli silné tvory. Znesieme veľa aj veľa dokážeme. Slovenská režisérka Eva Borušovičová tvrdí, že nesieme na pleciach celý svet. Sme rekordmanky, ktoré v nedeľu a v noci dobiehajú, čo inokedy nestihli. Pracujeme, angažujeme sa, drhneme, perieme, skladáme, vykladáme, varíme, núkame, posielame, pripomíname, nakupujeme, prevážame, objednávame, platíme, plánujeme a vo výsledku sme vyčerpané a nedocenené a pýtame sa, čo to je toto za život. „Vždy som urobila veľa. A nikdy všetko.“ Snažíme sa zaspať bez pocit frustrácie, ale stres a pocit márnosti dobiedzajú ako hladné šelmy. Ak aj ty sa cítiš rovnako, tento článok je presne pre teba.

 

Stres ako „must-have“ doplnok súčasnosti

Dni sa prelínajú s týždňami až je za nami jeden rok. Potom druhý, tretí i ten desiaty. Už sme prekonali všeličo, aj pracovný posun, aj vyhorenie, aj prvé vianoce osamote, aj odbehnutý maratón. A stále bolo málo, lebo tlak influencerov zo sociálnych sietí, a tak tlak všeobecne zo spoločnosti, je neúprosný. A tak makáme ešte viac, lebo však oddychovať budeme až na dôchodku, nie? Vravíme si, že ešte vydržíme, že ešte chvíľku z nás budú rekordmanky. Tá jóga už nie je čo bývala, či je to poloha dieťa a či strom, stále nevieme vypnúť, nedá sa to. Kontrolujeme telefón, telefonujeme, píšeme, v kolóne na Bajkalskej kujeme nový star-tup a na nákup letného oblečenia máme presne vymedzený čas. Na jednej strane žijeme v dobe, kedy sú zoznamy a plány alfou omega a veľké sny nevyhnutným „must-have“ každého, kto je aspoň jednou nohou v kategórií „generácie Y“. Ale pokiaľ sa až príliš rozbehneme po poli úspechu a nebudeme sa pozerať pred seba, môžeme spadnúť do priepasti. A veru z takej jamy levovej by človek odchovaný v dnešnej dobe vyviazol len zázrakom.

 

Babky, komunistiky, v tom mali jasno

Niektoré z nás sa nikdy tak prudko nerozbehnú, asi to majú v sebe poriadne zakódované ešte od svojich babičiek. Tie mali síce iný polický režim ako je dnes, nemali ani toľko slobody a museli svoje sny či vízie prispôsobovať, no aj napriek tomu si plnili svoje úlohy. Mali plány, režimy, nad všetkým bola rodina, tradícia, kostol, poriadok. Keď bol pondelok robilo sa, a keď sviatok piekli sa koláče a vítala návšteva. Keď bol čas na preventívnu prehliadku k doktorovi, išlo sa. Vždy ráno malá rozcvička, chlieb s masťou a so soľou, utekať na vlak, odcviknúť si šichtu po 8 hodinách, nachystať večeru pre celú rodinu, potom nasledoval večerníček, správy, ukladanie detí do postele, a na záver sa stratili s manželom v spálni.  Bolo ťažko, no bolo dobre. Bolo menej veľkých individuálnych snov, no viac šťastnejších detí, ktoré dostali pusu na dobrú noc. Bolo viac manželov, ktorí každú sobotu spolu hrávali futbal a viac žien, ktoré si vymieňali rady pri šálke o piatej. Tie ich vnučky, ktorým robili každé leto atraktívne pestúnky už vyrástli a sú z nich ženy „mileniálky“, ktoré majú hrošiu kožu a nedajú sa ovplyvniť novou dobou. Vedia, kedy je čas byť s deťmi, kedy si dať kávičku s kamoškami či navštíviť maminu, a vedia aj koľko času (ne)venovať práci.

 

Keď sa z „naše“ stane „moje“

A potom sú tu tie, ktoré babičkám odvrávali, alebo ich nepočúvali, alebo jednoducho nechceli počúvať. Nechceli vidieť to, čo je naozaj podstatné, alebo na to už pri tom zhone zabudli. Zatiaľ bežia po poli svižne a rýchlo a zdolávajú jeden úspech za druhým. Napríklad im pípne sms so štvorcifernou sumou, to je akože tá nová výplata. Potom im odpípne čas na hodinkách, ktorý im hlási, že prekonali hranicu 10 000 krokov, to si akože splnili svoje denné športové ciele. Všimli ste si to slovíčko „svoje“? Ako sa opakuje v pravidelných intervaloch? Ako vytlačilo slovo „naše“? Napríklad naše rodinné raňajky, naše pexeso s deťmi, naše uspávanky, naše dni pre seba s manželom.. Francúzsky filozof Giller Lipovetsky túto zmenu vysvetľuje tým, že kým moderná doba bola posadnutá výrobou a revolúciou, doba postmoderná – teda naša súčasná – je posadnutá informáciami a seba vyjadrením. Sme infikované jedom „osobný úspech“, „osobný rozvoj“, proste niečo osobné, individuálne, nejaký ten náš status, ktorý nás bude reprezentovať. A stále máme potrebu sa na tom poštipnutom mieste škriabať, je to neznesiteľný pocit. Raz, dva krát poškriabať, to je ešte v norme, ale niektoré z nás to nevedia ovládnuť a tak sa stane, že po čase si to miesto pekne rozdrásajú, ublížia si a potom zostane už len nepekná rana.

 

Najlepší čas stať sa dobrým egoistom

Na jednej strane je to pekné, že sa snažíme, že chceme a ideme si tvrdo za tým svojim. Ideme si za našimi cieľmi s odhodlaním a vytrvalosťou ako nikdy pred tým, čo je fakt obdivuhodné. A nie je sa ani čomu čudovať. Našu prehnanú sebarealizáciu sformovala súčasná doba. Máme možnosti ako nikdy pred tým v histórií. Keď si chceme otvoriť start-up, nikto nás „nezabásne“, keď sa chceme združovať, nikto nás na námestí nebude rozháňať a keď chceme žiť na druhom konci sveta a pracovať odtiaľ, i tam sa nekladie žiaden odpor. Toto je najlepší čas na sebarealizáciu, a zároveň i „najlepší“ čas stať sa egoistami. Ja mám taký pocit, že v súčasnosti sa nedá len tak nerozvíjať a nerobiť si pozitívne self-promo, jednoducho bez toho to nejde, je to pre našu dobu jedna z hlavných čŕt. No teraz si kladiem otázku, kde je tá hranica? Kedy zistíme, že sa viac venujeme vlastnému egu ako vlastnej rodine, blízkym, kamošom? Zatiaľ som sa nikde nedočítala koľko minút, dní, myšlienok a činov máme venovať sebe a koľko „tomu ostatnému“ a neprekročiť hranicu „to je už príliš veľa“.

 

Keď treska s rožkom stojí za to

Ono to na človeka raz všetko doľahne, stáva sa to väčšinou úplne nečakane. Napríklad večer vo vani, pustíte vodu a pri splachovaní šampónu sa vám vyhrnú slzy do očí a vy vypúšťate svoje zlyhanie. Lebo ste zlyhala ako matka, ako manželka, ako vnučka, ako sestra, ako teta, ale nezlyhala ste ako  sebec, moderný egoista. Hovorí sa, ráno múdrejšie ako večera. Ráno teda vstanete, usteliete, vyčistíte zuby, a rozmýšľate, no pri pití kávy už dorozmýšľate a usúdite, že TO všetko za čím sa ženiete až tak za veľa nestojí. Tie chumáče vypadaných vlasov a monoklové kruhy pod očami, to ešte ako tak pred svetom a pred sebou ukryjete. Ale čo s pocitom, že necítite vedľa seba svoju polovičku, že sa s ňou stále hádate, a dokonca aj na tej drahej dovolenke. A potom si spomeniete, že vám bolo asi najlepšie, keď ste ledva naškrabali na lacnú dovolenku v Štúrove pod stanom a prežili ste to so slovenskou treskou a bielym rožkom.  A čo deti, čo vlastne o nich viete? Netrápi ich niečo? V škole? Alebo nemajú starosti so spolužiačkami, kamarátmi, a tak? Vy ste boli tiež raz dieťa a sama dobre viete, že trápenie a starosti mamke nepoviete len tak z čista jasna a väčšinou ich ani nedokážete sformulovať do 4 viet, ktoré sa zmestia do 7 minútového rozhovoru cesty autom zo školy domov.

 

Repelent proti stresu

Na otázku čo s tým odpovedá Škót Carl Honoré vo svojom bestselleri Chvála pomalosti. Radí spomaliť. Pomaly jesť, pomaly chodiť, pomaly pracovať, pomaly sa učiť, pomaly žiť. Lebo len pri spomalení je možné uvedomenie, naplnenie, vychutnanie. Len vtedy je možné prežiť život naozaj.  Carl  tvrdí, že súčasnosť sa vyznačuje najmä svojou rýchlosťou, ktorá stále naberá na obrátkach. No má to aj svoje negatíva. „Rýchlosť nám pomáha utiecť pred hlbšími myšlienkami. Pred otázkami, či sa máme dobre, či sme šťastní, či naše deti vyrastajú vo vhodných podmienkach, či politici rozhodujú v náš prospech..“ Slovenská režisérka sa prikláňa k jeho názoru a dodáva „Tak trochu pribrzdime. Trochu. Aby sme si to šťastie, to dobro, tie deti, ten prospech dokázali uvedomiť. Urobiť prvý krok k pomalšiemu a šťastnejšiemu životu je totiž jednoduché: Nájsť si čas najesť sa s rodinou a vypnúť pri tom televízor .“ Páči sa mi jej postoj, je taký ľudský, taký čo v tejto robotickej dobe plnej technológií a dokonalostí, potrebujeme. Lebo veď človek nikdy nebude tvor dokonalý, ale tvor s chybami. Tak buďme menej rýchli a viac v pohode. Nenaháňajme sa toľko za tým najlepším platom, najlepším telom a najlepším kadečím. To je len zbytočný stres. Radšej dajme náš mobil i našu myseľ do režimu offline a vyrazme za rodinou, partnerom, navštívme babku a dedka. Tak na chvíľu. Ráta sa aj hodinka dve a viete čo, pokojne si doprajte aj celý víkend. Možno zmeškáme zopár dôležitých telefonátov a možno na konci mesiaca nebudete mať o tú povestnú cifru na účte viac. Možno vám po lenivej dovolenke na lehátku povolí kondička a vaše hodinky sa pôjdu z toho zblázniť. Ale to neriešte. Aspoň na chvíľku. A žite plným nádychom a plným výdychom. Žite s uvedomelou pomalosťou. S precítenou krásou. To je repelent proti každému stresu.