Tamare Stohlovej sa podarilo niečo výnimočné. Zmenila jedálniček na vysokoškolských jedálňach. Od nového školského roka majú študenti na výber aj vegánske jedlo. My sme sa s ňou porozprávali o tom, čím všetkým si musela prejsť, aby vôbec takýto odvážny návrh na Slovensku presadila a dostala do praxe.
V roku 2004 rozbehol Jamie Oliver na školských jedálňach projekt, ktorým chcel docieliť, aby sa deti zdravšie stravovali. No po štyroch rokoch priznal, že to nedopadlo ako si predstavoval, ľudia sa nechcú meniť. Nemali ste podobnú obavu, keď ste začali pracovať na projekte Zelená jedáleň?
Verím, že odvtedy ubehlo veľa času, ľudia majú väčšie povedomie o zdravom stravovaní. Na druhej strane stále narastá množstvo obéznych ľudí. Čiže je možné, že vedomie o tom, že by sme mali jesť zdravo, ako motivácia nestačí. Projekt Zelená jedáleň má výhodu v tom, že spája hneď niekoľko aspektov. Jedlá, ktoré zavádzame do škôl sú zdravé, čo prospieva správnemu fungovaniu nášho organizmu. Za druhé, snažíme sa, aby mali naše jedlá čo najmenší dopad na životné prostredie. Posledný aspekt sa týka etického hľadiska. Mnohým ľuďom vadí, v akých podmienkach sa zvieratá chovajú. Myslím si, že ak sa tieto tri aspekty spoja, je väčší predpoklad na úspech nášho projektu.
Prečo je projekt Zelená jedáleň zameraný na jedálne vysokých škôl?
V roku 2017 urobila agentúra Focus prieskum v oblasti rastlinného stravovania. Respondentov sa pýtali, či sa stravujú vegánsky, vegetariánsky, resp. či znižujú konzumáciu živočíšnych výrobkov alebo to zvažujú. Z toho vyšlo, že až 42 % Slovákov, ktorých trápi táto problematika, sú alebo boli študentmi vysokej školy. Naše rozhodnutie aplikovať projekt na jedálne vysokých škôl teda vychádza z racionálneho rozhodnutia. Myslím, že máme ideálnu “cieľovku”. Mladí ľudia sú odvážni, otvorení novým ideám a čoraz viac zodpovední.
Ako dlho Vám trvalo pretaviť projekt z teoretickej roviny do praxe, teda do škôl?
Zavádzaniu vegánskej stravy som sa začala venovať ešte minulý rok v rámci doplnkového štúdia na Sokratovom inštitúte. Najprv som si vypracovala všetky teoretické podklady, od receptov až cez grafické spracovanie vo forme brožúry. Potom som elektronickou formou oslovila štátnu jedáleň internátnych domovov v Bratislave, ktorú som si vybrala. Keďže v jej blízkosti sa nachádza ďalšia konkurenčná jedáleň pre študentov, predpokladala som, že budú otvorení novým nápadom. A tak aj bolo. Vysvetlila som im, že vďaka vegánskej strave budú nielen zodpovední voči prírode, ale dokážu si pozdvihnúť aj ich imidž medzi študentmi. Všetky informácie vysvetľujúce pozitíva vegánskej stravy som podložila dôveryhodnými zdrojmi. Môj návrh zmeny jedálneho lístka sa im páčil a nakoniec pristúpili na spoluprácu.
Keď Váš projekt jedáleň prijala, musela tomu prispôsobiť aj zoznam ingrediencií. Ako výrazne sa to zmenilo?
Po schválení projektu sa nemusel upraviť zoznam ingrediencií, ktoré škola používa pri príprave jedál. Bolo by to totiž náročné vzhľadom na to, že škola suroviny získava cez verejné obstarávanie. Takže som sa snažila, aby boli recepty jednoduché a dali sa pripraviť aj z ľahko dostupných a finančne nenáročných ingrediencií, čiže nehrozili ani výrazné finančné náklady. Jediné špecifickejšie suroviny, ktoré sme používali bolo tofu a kokosové mlieko.
Ako prebiehal proces “zaškoľovania” kuchárov z jedálne? Mali nejaké výhrady voči zmenám prípravy jedál?
Prvé dva mesiace som chodila počas pracovnej doby do školskej jedálne pripravovať vegánske pokrmy na daný deň. Ale bolo to len testovanie – jedlá sme ešte nepredávali, len sme si vysvetľovali prípravu a chutnali ich medzi sebou. Po čase boli aj kuchári otvorení našej spolupráci. Myslím, že ani nebolo treba, aby som im prípravu ukazovala, išlo skôr o prekonanie psychickej bariéry, strachu z nového. Potom sa už naša spolupráca vyvíjala hladko ďalej.
Mnohí kuchári v projekte boli nadšení, keď pracovali s novou surovinou, napríklad s tofu. Vďaka mojej ukážke zistili, že sa dá pripravovať aj na tri rôzne a veľmi chutné spôsoby. Všetky pokrmy sme vždy poctivo s kuchármi a s vedením jedálne ochutnali a snažili sa ich vylepšovať. Bolo to vtedy veľmi náročné obdobie z fyzického aj z časového hľadiska, no vyplatilo sa. Som však veľmi rada, že tento rok už spolupracujem so Slovenskou vegánskou spoločnosťou, v tíme to ide oveľa ľahšie.
Zelená jedáleň momentálne funguje aj na ďalších univerzitách. Ako ste vyriešili zaškolenie personálu a celkové fungovanie prípravy vegánskych pokrmov pre študentov?
Keďže by som nestíhala zaškoľovať kuchárov sama, pozvali sme si na pomoc vegánske odborníčky z reštaurácie Balans bistro v Bratislave. Tie zaškolili kuchárov a kuchárky z univerzitných jedální. Bola som prekvapená, aký veľký záujem prejavili. Aj napriek tomu, že pracujú v štátnej sfére a nemajú takú veľkú motiváciu ziskom, snažili sa priučiť novému spôsobu prípravy vegánskych jedál. Celkovo mám pocit, že vedenie jedální aj kuchári majú často veľký záujem prinášať niečo zdravšie a zároveň atraktívne pre študentov. Verím, že práve naše recepty na vegánske jedlá to spĺňajú.
Je nejaká šanca, že by sme sa v budúcnosti stravovali v jedálňach len čisto vegánsky?
Úprimne, ja som vďačná, že sa nám vôbec podarilo dosiahnuť to, aby sa vegánska strava objavila na študentských tanieroch. Pointou celého projektu je skôr zníženie spotreby živočíšnych produktov. Uvedomujem si, že pre mnohých je náročné byť 100 % vegán. Občas si to vyžaduje veľa času, úsilia a hľadania kompromisov. To niekedy aj začínajúcich vegánov odradí. Prenasleduje ich frustrácia, snažia sa o dokonalosť až sa napokon niekedy stane, že sa opäť vrátia k starému spôsobu stravovania. Skôr sa mi pozdáva myšlienka flexitariánstva (občasné zaradenie živočíšnych produktov do stravy). Pripadá mi to ako dobrý kompromis, na ktorý by mohla spoločnosť pristúpiť.
Na to, aby sa vegánstvo v spoločnosti presadzovalo čoraz viac je určitým spôsobom potrebný aj záujem zo strany našich politických zástupcov, nemyslíte?
Určite. Oslovili nás už aj zo stredných a základných škôl o zaradenie možnosti rastlinnej stravy, ale tam sú problémom normy. To už ťažšie vyriešime z pozície aktivistov.
Prvé pozitívne lastovičky sa ukázali v programe koalície PS/SPOLU, na ktorom som sa podieľala. Sústredili sme sa primárne na zlepšenie životných podmienok, napríklad zákaz klietkového chovu, dlhých transportov a podobne. Hovorili sme však aj o podpore kvalitnej rastlinnej stravy. Prvý krok je umožniť výber tým, ktorí majú o rastlinnú stravu záujem, druhý krok je potom osveta. Vzhľadom na politickú situáciu, ktorá na Slovensku panuje, je vôbec neuveriteľné, že sa táto téma dostáva do povedomia. Myslím si, že ochrana životného prostredia a zároveň aj ochrana nášho zdravia by mala byť pre politické strany dôležitá téma. Veď ide predsa o nás, o naše zdravie a krajinu, v ktorej žijeme.
Odrazilo sa to vo výsledkoch posledných eurovolieb, v ktorých sa ukázalo, že ochrana životného prostredia je veľmi žiadaná téma. Dôkazom, že aj podmienky, v ktorých chováme zvieratá ľudí trápia je aj 70-tisíc vyzbieraných podpisov za zákaz kožušinového chovu. Je to naozaj veľké množstvo ľudí, preto by malo politikom na nich záležať. Spoločnosť ukazuje dopyt po takýchto témach, politické strany by to mali aj reflektovať.
Myslíte si, že by pomohlo mať na Slovensku niekoho ako Gretu Thunberg?
Takto sa nad tým nezamýšľam. Zo spoločnosti vyvstala osoba, ktorá nabáda ku zmene správania. Je to úplne prirodzený proces, nemyslím si, že by sme to mali na Slovensku siliť a hľadať druhú Gretu. Keď má niekto taký prísť, tak príde.
Greta Thunberg propaguje istý druh aktivizmu. Ako ho vnímate Vy?
O aktivizme rozmýšľam veľmi často. Napríklad vo vegánstve existuje radikálnejší prúd, ktorý poukazuje na konvenčnú produkciu mäsa, ktoré kupujeme. Vysvetľujú, aký to má dopad najmä na život zvierat. Mnohí z nich to robia takým spôsobom, ktorý nie je niektorým ľuďom až tak “po chuti”.
Je možné, že rôzne druhy aktivizmu prinášajú svoj diel toho potrebného, aby sa nakoniec uskutočnila zmena. Ani Greta Thunberg nie je všetkým po chuti. Ja to vnímam pozitívne. Má tu svoju úlohu, má svojich podporovateľov, ktorých zastupuje, podieľa sa na zmene. Je prirodzené, že aktivizmus dnes vyzerá inak ako kedysi a je to v poriadku. Títo ľudia majú iné záujmy, aktivity a aj spôsob vyjadrovania ako ich predošlá generácia.
Treba sa zamyslieť najmä nad cieľom, ktorý máme spoločný. Zničili sme si planétu a je na čase niečo dobré pre ňu na oplátku opäť urobiť. A každý sa o to budeme prirodzene snažiť iným spôsobom.
Tamare Stohlovej ďakujeme za jej čas a prajeme jej veľa pracovných úspechov. Ak by ste sa chceli s Tamarou skontaktovať, napíšte jej na Instagrame alebo ju nájdete aj na Facebooku.
Ak sa ti tento rozhovor páči, odporúčame ti prečítať nasledovný článok:
Slovenské vegan reštaurácie ťa presvedčia, že to chutí aj bez mäsa
